ANKETA: Ako oslavujú Vianoce známi Partizánčania a ich deti?

Najkrajšie sviatky v roku sú k nám čoraz bližšie. Prinášame vám spoločnú anketu rodičov a ich detí, ktorí zdieľajú rovnaké priezvisko, v jednom prípade dokonca aj meno.

Zaujímalo nás, aké zážitky z Vianoc im utkveli v pamäti, ako si na ne pamätajú, či trávia sviatky spolu alebo zvlášť. Začítajte sa do spomienok dvoch pánov a štyroch dám, ktoré vám určite navodia pravú vianočnú atmosféru.

Vladimír Marko starší, vedúci úseku – Správa majetku mesta Partizánske

Tak ako v mnohých rodinách, aj v našej, patrí v období Vianoc k tradíciám spomínanie na časy minulé, ako to bolo kedysi a ako to je dnes. Pri načúvaní slov z úst svojich rodičov, či starkých o tom, aké to bolo ťažké a zároveň krásne, sa sem tam aj v týchto krásnych chvíľach vtisnú do očí slzy. Spomínam si na svoje detstvo, ako sme počas štedrovečernej večere bežali na pohotovosť po zabehnutej kostičke od kapra, ktorá sa sama uvoľnila. Odvtedy sme kapra vo vani už nemali. K štedrovečernému stolu určite patrili kresťanské tradície umocnené modlitbami, slávnostnou večerou spolu so štedrákom od starkej a ďalšími dobrotami. Pod stromčekom si deti našli hlavne množstvo kníh, z ktorých sme v nasledujúcom období čerpali všetky múdrosti sveta. Porovnávanie súčasných vianočných sviatkov s tými minulými je niečo nepredstaviteľné a nepochopiteľné pre generáciu, ktorá veľmi ťažko chápe, ako sme mohli žiť bez vymožeností tejto doby – mobilov, počítačov, sociálnych sietí. Áno, žili sme s väčšou úctou a láskou človeka k človeku, kde rodina bola posvätná a toto sa nám nová doba snaží vziať.

Vladimír Marko mladší, učiteľ na Gymnáziu v Partizánskom a poslanec MsZ

Tak ako každé dieťa, aj ja som sa tešil na darčeky, ktoré mi Ježiško priniesol. V dobe, keď ešte nefungoval internet, mi vždy robili radosť rôzne encyklopédie či náučné knihy, čím mi rodičia už od útleho detstva rozširovali obzory. Špeciálne som sa však tešil na vianočnú atmosféru a stretnutie s najbližšími. Vždy po štedrej večeri sme sa odobrali do Bošian za mojimi starými rodičmi. Nie vždy to bolo jednoduché, nakoľko zimy v minulosti boli výrazne chladnejšie a naše pomerne staršie auto často naštartovalo až na niekoľký pokus. No môjmu ocinovi sa to zakaždým podarilo. Vďaka tomu sme si s mojimi najbližšími mohli naplno vychutnať čaro najkrajších sviatkov v roku, a to celá rodina pohromade ešte večer 24. decembra.

Lívia Brušková, lekárka a Barbora Brušková, topmodelka a podnikateľka v oblasti ekológie

Škoricová vôňa medovníkov, vianočné koledy ozývajúce sa celým domom alebo úsmevné hlášky z obohratých filmov. Kto by tento čas nemiloval? Ako modelka som mala možnosť zažiť rôzne Vianoce a viem, aké to je byť práve v tomto období vzdialená pol sveta od mojich najbližších. Keď som s modelingom začínala, strávila som čas lásky a pokoja mimo domova. Pamätám si, že som však mala šťastie na dobrú spoločnosť a nakoniec som bola za takú príležitosť aj rada, zažila som niečo iné. V ázijských krajinách majú iné zvyky a tradície. Je pre nich tak trochu normálne pracovať aj na Štedrý deň a dať si vianočnú večeru niekde v „McDonalde“. O to viac si však potom vážia Nový rok, ktorý napríklad v Japonsku trávia v kruhu rodiny. Keďže som vianočné sviatky prežila viackrát mimo  svojho domova, vážim si ich aj ja oveľa viac. Dnes si hovorím, že „som už stará“ na to, aby som bola bez blízkych a Vianoce trávim vždy doma. Tento čas je pre mňa naozaj silným spojením s rodinou. Sadnúť si spolu za štedrovečerný stôl, rozkrojiť jabĺčko, dostať medový krížik na čelo a hádzať orechy do kútov. Rodina je moja najvýraznejšia vianočná spomienka. Samozrejme, aj u nás sme si navzájom dávali darčeky, ale nikdy neboli prvoradé. Keď som bola malá, tak sme bývali so starými rodičmi a dodržiavali sme vianočné tradície. Vtedy som nerozumela tomu, prečo starká pri štedrovečernom stole plače. Čím som staršia, tým tomu všetkému viac a viac rozumiem a so slzami v očiach sedím za vianočným stolom aj ja. Nič nie je dôležitejšie, ako byť spolu. Veľmi peknou tradíciou je u nás spievanie kolied. Ako malé dieťa ich spievala moja mamina, teraz ich spievame rodičom spolu s mojím bratom každoročne pri vianočnom stromčeku. Posledných pár rokov dostávame odo mňa spoločný rodinný darček – fotoknihu s fotkami a komentármi z posledného roka. Vždy sa na ňu veľmi tešíme, ako si ju spolu budeme listovať a smiať sa zo spoločne strávených zážitkov. Najlepší darček pre mňa je, keď môžeme byť cez sviatky všetci spolu. Snažím sa držať jednej krásnej myšlienky, že Vianoce nie sú tak o otváraní darčekov ako našich sŕdc. Darček nemusí byť nutne materiálny. Som minimalista a kupovať ich len aby boli, mi nedáva zmysel. Často sa naháňame za dokonalou podobou Vianoc, pričom tieto krásne chvíle nie sú o veľkých daroch, ale o láske a radosti. Buďme k sebe láskaví a svet bude krajší. Pretože akokoľvek klišé to môže znieť, srdcom Vianoc sú Vianoce v srdci.

Eva Vyskočilová, zástupkyňa na Gymnáziu v Partizánskom

Vianoce môjho detstva, to je čas, na ktorý si veľmi rada spomínam. Vždy sme boli doma spolu s maminou, tatkom a sestrou. Mamina vždy dbala na výzdobu nášho domu. Nechýbal živý stromček, kapor vo vani, ovocie. Boli napečené medovníky, štedrák, oblátky, koláčiky od výmyslu sveta.  Stromček sa zdobil večer pred Štedrým dňom. Na druhý deň ráno sme so sestrou v pyžamách pili studené mlieko a jedli  štedrák, pozerali na vysvietený stromček a vdychovali jeho vôňu. Tatino pustil kotúčový magnetofón, počúvali sme vianočné pesničky a rozprávky.  A potom prišiel ten zázračný večer – oblátka  s medom a cesnakom, tatino nám povedal krátke prianie. Kapustnica, ryba s majonézovým šalátom chutila inak ako v ostatné dni. A darčeky? Na tie naši rodičia nikdy nezabudli. Keďže odmala veľmi rada lyžujem, dostala som raz pod stromček lyže. Tak som sa tešila, že som si ich nasťahovala do postele vedľa seba, aby mi ich nikto nezobral. Veľmi sa teším, že Vianoce stále prežívam s mojimi rodičmi, manželom a dospelými deťmi, a tiež so sestrou a jej rodinou.

Tatiana Vyskočilová, učiteľka na CZŠ s MŠ Jána Krstiteľa Partizánske

Vianoce boli a  stále sú v našej rodine zázračné. Ako dieťa si spomínam na to, že sme vždy s bratom večer pred Štedrým večerom nechceli ísť spať, lebo sme čakali na Ježiška, ako prinesie stromček, chceli sme ho vidieť. Samozrejme, sme vždy zaspali. Ráno sme boli už veľmi skoro hore a nakúkali sme, či naozaj prišiel a priniesol nám ho. Potom sme pri ňom obaja ležali, strážili sme ho a pozerali rozprávky. Pamätám si tiež na to, ako nám vo vani plával kapor a my sme chodili kontrolovať, či žije. Medovníky sme piekli ako na bežiacom páse, lebo sme ich vždy zjedli. Mamina nám vždy dovolila pomáhať v kuchyni, čo sa nám veľmi páčilo. Pred štedrou večerou sme s maminou išli zapáliť prskavky na balkón, aby nás Ježiško našiel a on zrazu „zázračne“ priniesol darčeky pod stromček. Keď už boli  pod ním, bolo nás, samozrejme, ťažké udržať pri večeri, ktorú sme zjedli za pár minút, a už sme chceli ísť pozrieť, čo je pod stromčekom, no naši vždy večerali dlho. Vianoce ostávajú čarovné aj teraz, keď som už dospelá. Už sa neviem dočkať času stráveného s rodinou.

Silvia Schönová, učiteľka na CZŠ s MŠ Jána Krstiteľa Partizánske

Keď som bola malá, Vianoce som vnímala ako sviatok pokoja, ktorý bol charakteristický snehom. Nielen popraškom, ale celými haldami. Spolu so spolužiakmi a kamarátmi z ulice sme sa nielen bláznili v snehu, ale tiež sa korčuľovali po celom meste či lyžovali priamo pred našimi domami. Symbolom prichádzajúcich Vianoc boli i veľké mrazy, ktoré nám maľovali všakovaké obrazy na okná. Nesmierne som sa tešila aj na Ježiška, ktorý k nám rok čo rok prichádzal, a aj napriek silnej propagande ho nikdy nevystriedal Dedo Mráz. V dospelosti som sa najviac tešila na to, že na Vianoce spravím radosť tým najmenším, na pokojné obdobie v práci. Dnes sa teším na vianočnú pohodu, uvoľnenie. Vianoce sa mi spájajú aj s vôňou sviečok, punču a medovníkov.

Marek Schön, člen OZ Priatelia histórie kožiarskych a obuvníckych podnikov

Ako malý som Vianoce nenávidel. O vianočných sviatkoch sa vždy vraví ako o sviatkoch pokoja a lásky, ale nikto nikdy nehovorí o predvianočnom zhone, tlačeniciach v obchode, chaose na pracoviskách či o zháňaní darčekov na poslednú chvíľu. Zvykol som pomáhať pri príprave vianočných špecialít, ktoré som netrpezlivo pojedal už pri ich príprave. Vždy som sa tešil na vykrajovanie medovníkov či na prípravu zemiakového šalátu. No a ako každé dieťa som čakal na darčeky. Bol by som zjedol aj celý stôl, len aby som mohol odbaľovať tajomstvá pod stromčekom. Okrem iného bolo potrebné, aby sme pri sviatočnom stole sedeli slávnostne oblečení, čiže ďalšia vec, ktorú som neznášal. Košeľa a vesta ma vždy škriabali, nehovoriac o probléme obliecť ma do menčestrových nohavíc. Teraz, keď som trochu (ale výškovo naozaj iba trochu) podrástol, pozerám sa na to inak. Chýbajú mi spoločné rodinné stretnutia, obliecť sa do košele už nie je taký problém, pečiem stále rád, ale na predvianočnom zhone a chaose sa v mojich očiach nič nezmenilo. Nad štedrovečerným stolom visí otáznik – prestieranie  pre pocestného. Vždy som sa čudoval, prečo sa niečo také robí a čudujem sa tomu dodnes. Napokon, dobrosrdečných ľudí, ktorí by si k stolu pozvali cudzieho pocestného, je v dnešnej dobe naozaj málo, zvlášť, keď sa títo istí ľudia surovo bijú v obchodoch o posledné kilá múky.

Foto: archív respondentov