Ako prilákať späť život do areálu bývalých závodov ZDA v Partizánskom? Ako vytvoriť spoločný priestor pre Partizánčanov a verejnosť a zároveň zachrániť chátrajúcu baťoviansku architektúru?
Na tieto otázky prináša odpovede záverečná práca Konverzia objektu Baťovej továrne v Partizánskom od Adriany Dolníkovej, čerstvej absolventky Fakulty architektúry a dizajnu na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave.
Výsledok ocenila aj odborná verejnosť, mladá Handlovčanka za ňu získala Cenu profesora Piffla 2019/2020. „Na túto tému som sa prihlásila preto, že sa vo všeobecnosti zaujímam o priemyselné alebo historické objekty a areály, ktoré majú čo ponúknuť aj súčasnej spoločnosti, ale sú často zanedbané – niekedy až na pokraji úplného schátrania,“ vysvetlila nám Adriana. V ocenenej práci sa venovala najskôr urbanistickému riešeniu areálu závodov a priľahlému okoliu, no najdôležitejšia bola architektonická štúdia konverzie objektu č. 61.
Opustená, ale dôležitá
Riešená budova má z hodnotového a historického hľadiska veľmi dôležitú úlohu v rámci architektúry mesta. „V návrhu pracujem s pôvodnou hmotou budovy a využívam všetko to, čo ponúka. Zásahy do objektu spočívajú v jej adaptácii na novú funkciu. Ide najmä o zatraktívnenie parteru a aktiváciu strešnej roviny, čo je dosiahnuté nadstavbou,“ spresnila.
Novotvary nemajú prekričať pôvodnú podobu budovy, majú iba dopovedať nový spôsob využitia. Nová funkcia má pozdvihnúť celkovo kultúrny, ale aj spoločenský život v meste. Najväčšou výzvou pre mňa v návrhu bolo vyhodnotenie miery zásahov, tak aby sa nenarušili hodnotné prvky. Ale aby vzniklo miesto, ktoré bude žiť počas celého roka a počas rôznych príležitostí,“ vysvetlila talentovaná architektka.
Oddych, kultúra i vyžitie
Samotná budova by mala slúžiť na viaceré účely. Mala by pokryť rôzne stránky spoločenského života komunity, čím sa vytvoria aj rôzne atmosféry. Od tých aktívnych častí, ako je stretávanie ľudí, prednášky, workshopy, cvičenie a vzdelávanie, trávenie voľného času až po oddychové možnosti. Pri návrhu bolo podstatné zachovanie pamiatkových hodnôt budovy, vyzdvihnutie typických prvkov a krásy baťovskej architektúry.
Pre Adriánu bolo tiež dôležité do návrhu priniesť možnosti rôznorodých funkcií, ktoré podporia spomínanú komunitu, ale napríklad aj lokálnych predajcov. Síce ide čisto iba o teoretickú architektonickú štúdiu, podľa autorky by sa jej vízia realizovať dala. „Funkcie v rámci objektu boli volené tak, aby budova fungovala variabilne a bez potreby extrémne veľkých zásahov do nej. Je ale potrebné komplexnejšie riešenie problémov areálu a aj ostatných objektov,“ povedala Adriana.
Baťovany ako ideálne mesto
Ako prezradila, zisk Ceny profesora Piffla ju potešil. „Práca na tomto zadaní ma bavila a s jej výsledkom som spokojná. Preto som chcela skúsiť šťastie a odprezentovať ju aj ďalej ako za hranicou ateliéru. Príde mi to ako dobrý spôsob, ako konfrontovať svoju prácu s ostatnými v škole. Keď v rámci konkrétnej kategórie vyberú mňa, tak je to dobrý pocit, že idem správnym smerom,“ podotkla talentovaná Handlovčanka.
Zaujímavosťou je, že téma baťovianskeho mesta a urbanizmu je pomerne častý motív v zadaniach ateliérov študentov architektúry a dizajnu. Baťovany totiž boli prvé mesto na Slovensku s koncepciou ideálneho priemyselného mesta. Práve preto môže byť častým námetom riešenia vo viacerých ateliéroch. „Ideálne mesto bolo rozdelené na samostatné funkčné časti, ktoré tvorila práca, bývanie a rekreácia. Keďže boli navzájom oddelené, mal sa odstrániť negatívny vplyv výroby na bývanie a zabezpečiť nerušený oddych po práci,“ ozrejmila. „Významnou súčasťou mesta bola zeleň v duchu Baťovej predstavy „továreň a mesto v záhradách“. Tieto princípy dávajú Partizánskemu potom čitateľnú štruktúru, na ktorej sa dá ďalej stavať,“ vysvetlila Adriana.
Celú prácu si môžete pozrieť TU!
foto a návrhy: archív A. Dolníkovej