Pred viac ako rokom sa život vtedy 18-ročnej Návojovčanky obrátil hore nohami. Paulínu Vicenovú prijali na jednu z najprestížnejších univerzít na svete. Štúdium biomedicíny na Oxforde si však pre brexit dovoliť nemohla.
Nevzdala sa, oslovila inštitúcie, médiá, politikov i verejnosť s prosbou o pomoc. Nakoniec sa jej podarilo získať dostatok financií, aby si v októbri mohla začať meniť svoj sen na skutočnosť.
Splnil Oxford tvoje očakávania?
Asi aj prekonal, som šťastná, že tu môžem byť. Oxford je krásne mesto plné histórie, ľudia sú veľmi milí, dajú sa tu ľahko nadviazať nové priateľstvá. Nastúpila som pred niekoľkými mesiacmi, no ešte aj teraz, keď sa prechádzam typickými uličkami Oxfordu, je to pre mňa neuveriteľné, že dievča z Partizánskeho je tu a študuje medzi toľkými nadanými ľuďmi. Spôsob vzdelávania mi naozaj vyhovuje, je vidieť, že škole záleží na tom, aby sme preberané učivo pochopili. Témy sú ťažké a náročné, no vďaka spôsobu, akým nás učia, mi to všetko pripadá jasné a ľahké. To je podľa mňa znak dobrej školy.
Priblíž nám trochu spôsob vyučovania…
Počas dňa chodím na prednášky z rôznych predmetov. Mám hodiny matematiky, fyziky a štatistiky, potom kombináciu psychológie a neurovedy, medicíny a fyziológie, taktiež biochémiu. Ďalšou časťou sú práce v laboratóriách, veľmi dôležité sú tzv. tutoriály. Sú to malé stretnutia zvyčajne dvoch študentov s profesorom – tútorom. Vopred musím mať naštudovanú tému, ktorú ideme rozoberať a ktorá súvisí s prednáškami. Často je nutná aj esej, ktorú nám profesor zhodnotí a oznámkuje. Počas stretnutia nám kladie otázky, aby zistil, či sme tému dobre pochopili. Je to taký rozhovor, kedy môžeme diskutovať a pýtať sa, ak niečomu nerozumieme. Nemusíme si kupovať žiadne knihy, všetky nájdeme v knižniciach, tých je v celom Oxforde viac ako sto.
V ďalšom ročníku ťa čaká už špecifickejší výber predmetov. Ktoré si vyberieš?
Zrejme opustím oblasť psychológie a neurovedy, skôr ma zaujíma, ako na molekulárnej úrovni fungujú bunky, hormóny, lieky. Potom by som sa veľmi rada zamerala na výskum a po skončení magisterského štúdia by som chcela pokračovať na tom doktorandskom.
Možno menej známy je fakt, že univerzita má aj svoju vlastnú pitevňu, navštevuješ ju aj ty?
V prvom trimestri sme mali výučbu online, no keď skončili protipandemické opatrenia, začali sme chodiť na hodiny osobne. Priznám sa, trochu som sa aj bála, aké to bude a ako to zvládnem, ale prístup školy je v tomto na výbornej úrovni, takže nakoniec sa nebolo čoho obávať. Ak chcem byť vedec, musím vidieť aj naživo, ako ľudské orgány vyzerajú. Ide o telá dobrovoľníkov, ktorí sa rozhodli darovať po smrti svoje pozostatky vede. Zaujímavosťou je, že poradovník dobrovoľníkov je dlhý, o miesta na ňom je enormný záujem. Počula som dokonca, že škola už nových „záujemcov“ ani neberie.
Bývaš na tzv. college, nie je to len bežný internát, ale v podstate plne vybavený areál s bývaním, knižnicou, telocvičňou či rozľahlými záhradami a riekou pretekajúcou pomedzi historické budovy. Aký je to život?
Oxford tvorí 39 samostatných collegov, voľne by sa to dalo preložiť ako kampus alebo kolégium, pričom v každom žijú študenti z rôznych programov. Prvák po príchode získa svojich college rodičov, sú to druháci, takže vedia v mnohých veciach poradiť, ak treba. Mám aj collegovú babičku a dedka, to sú zase tretiaci. Je to taká tradícia a súčasť života na Oxforde. Môj kampus Saint Hilda má „iba“ okolo 150 rokov, takže patrí k tým mladším. Jednotlivé kolégiá medzi sebou vedú aj dnes hádky, kedy univerzita vznikla, pretože to nie je úplne jasné. Predpokladá sa ale, že prvý college a s ním aj škola boli založené v 12. až 13. storočí. Úplne prvé kampusy mali dokonca aj svojich panovníkov, ktorí ich navštevovali ako sídlo.
Koľko ďalších Slovákov si stretla?
Slovákov tu neštuduje veľa, ale v rámci univerzity je založená Československá spoločnosť, kde som spoznala niekoľko Slovákov z vyšších ročníkov. Prváka som nestretla žiadneho. Bývam v časti, kde sú medzinárodní študenti, vedľa v izbách bývajú napríklad dievčatá z Argentíny, Singapuru a Ameriky či chlapec z Japonska. Keďže je tu toľko národností, je tu aj veľa kultúr a náboženstiev, až tu som sa napríklad dozvedela, že Veľká noc má dva dátumy, jeden pre katolícku cirkev, druhý pre ortodoxnú. Na druhej strane, keď som ja opisovala, že súčasťou sviatkov sú oblievačky a šibačky, nik mi nechcel veriť, že nejaká krajina môže mať takýto zvyk.
Ako vyzerá skúšanie najtalentovanejších študentov na svete?
Skúšky počas roka sú postavené na inom princípe ako tie na Slovensku. Sú skôr pre nás než pre profesorov, slúžia na to, aby sme si overili svoje vedomosti. Tvoria ich eseje, ktoré píšem z každého predmetu, dokopy ich je šesť, potom kvíz a počítanie príkladov zo štatistiky. Výsledok sa vyhodnocuje na percentá, ak dosiahnem nad 70 percent, mám najlepšiu známku. Podstatné pre pokračovanie v 2. ročníku sú koncoročné skúšky, väčšinou ich zvládnu všetci. Ako som spomínala, profesori a tútori nás vedia jednak dobre pripraviť, jednak sú tu samí šikovní študenti.
Máš okrem štúdia čas aj na iné veci?
Mojím koníčkom sa stalo veslovanie. Je to tradičný šport Oxfordskej univerzity, rovnaké je to aj na druhej známej britskej univerzite Cambridge. Každý rok členovia oboch škôl medzi sebou súperia, je to veľká udalosť, vždy sa preteky vysielajú naživo v televízii. Ja si zatiaľ na takéto niečo netrúfam, ale zapájam sa do súťaží s našimi kampusmi. Každý má svoj vlastný veslársky tím, byť jeho súčasťou nie je povinné. Ale stojí za to vyskúšať si to, a taktiež nie je zdravé iba sedieť v izbe a učiť sa alebo chodiť na prednášky. Tréningy sú časovo náročné, musím vstávať skoro ráno a po tme sa dostať k brehu rieky. Za ten pocit to ale stojí, keď jedným tempom spolu veslujeme a okolo nás len Temža, labute a vychádzajúce slnko. Ak mi zvýši čas, chodím na prechádzky alebo rôzne koncerty.
Čo ťa na živote v Británii či škole ako takej prekvapilo?
Ja síce nešoférujem, ale aj tak som si musela zvykať na jazdenie po ľavej strane, hlavne na kruhovom objazde, keďže sa po meste pohybujem často na bicykli. Problém mi zo začiatku robilo aj to, že v Británii majú často vodovodné kohútiky dva, jeden je na teplú a druhý na studenú vodu, nakombinovať správnu teplotu vody je potom oriešok. Čo sa týka školy, pripadá mi vzťah profesora či učiteľa so študentom viac ústretovejší. Keď niektorému píšem mail, neoslovím ho v úvode ako pán ten a ten, ale iba krstným menom, priezvisko niektorých profesorov a tútorov ani nepoznám.
Vrátim sa k zbierke, aj keď sa ti podarilo získať niekoľko desiatok tisíc eur, na všetky štyri roky to školné nepokryje. Ako to budeš riešiť?
V prvom rade chcem poďakovať všetkým, ktorí mi prispeli a pomohli dostať sa na univerzitu. Snažila som sa každého vyhľadať cez sociálne siete a poďakovať, no nie vždy sa mi to podarilo. To, že mi toľko ľudí pomohlo, je pre mňa zázrak. Prešiel rok od vyhlásenia zbierky, stále sa však nájde niekoľko ľudí, ktorí mi na štúdium pravidelne prispievajú, za čo im veľmi pekne ďakujem. Čo sa týka životných nákladov, tie si pokryjem príjmom z doučovania, letných stáží a pomocou od rodiny, na školné sa budem snažiť získať rôzne granty a štipendiá na Slovensku, o tie britské žiadať nemôžem.
Poraď, aké miesta neobísť, ak sa niekto vyberie do Oxfordu na výlet…
Určite odporúčam nasadnúť na výletný autobus, ktorý vás prevezie po tých najkrajších častiach Oxfordu, obísť by ste nemali ani lúku nazvanú Christ Jesus Meadow, ktorá sa nachádza takmer v centre mesta. Čo sa týka samotnej školy, nie všetky budovy sú prístupné verejnosti, za návštevu stoja múzeá i hlavná knižnica Bodleian, ktorá je 400 rokov stará a ukrýva milióny kníh. Jej interiér bol využitý i na viaceré filmy, najznámejší je asi Harry Potter.
foto: archív P.V., FB St Hilda College, Oxford University