Paulína Vicenová je talentovaná 18-ročná gymnazistka z Návojoviec. Šikovné, ambiciózne, ale zároveň skromné dievča, ktoré chce toho v oblasti liečby chorých dokázať veľa. Vďaka jej vytrvalosti a snahe sa jej podarilo splniť jeden veľký sen – dostala sa na prestížnu Oxfordskú univerzitu vo Veľkej Británii, ktorej absolventmi sú osobnosti ako Oscar Wilde, Stephen Hawking či Hugh Grant. Rodáčka z Návojoviec však stojí pred problémom, a tým sú financie.
Paulína nám v rozhovore prezradila, čo ju doviedlo k biomedicíne, ako zvládla pohovor na jednu z najlepších univerzít sveta a prečo sa jej sen nemusí ešte naplniť.
Kde si študovala doteraz?
Prvých päť rokov som navštevovala základnú školu vo Veľkých Bieliciach, potom som prešla na osemročné štúdium na Gymnázium v Partizánskom. Po šiestich rokoch som prestúpila na Gymnázium Jura Hronca v Bratislave do špeciálneho medzinárodného programu IB diploma, kde tento rok končím. Vyučovanie je len v anglickom jazyku a absolventi získajú medzinárodne uznávaný IB diplom, ktorý vysoko hodnotia školy v zahraničí. Ide teda o prípravu na budúce štúdium na zahraničnej univerzite. Spôsob vyučovania i požiadavky na nás sú náročnejšie, no stojí to za to.
Odchádzalo sa ti z Partizánskeho ťažko?
Nebolo to ľahké rozhodnutie nechať za sebou všetkých učiteľov a spolužiakov, ktorých poznám dlhé roky. Gymnázium mi tiež poskytlo skvelý základ, čo sa vzdelania týka. Za veľa vďačím napríklad pani učiteľke Eve Vyskočilovej, ktorá vyučovala chémiu s úprimnou radosťou a energiou, čo ma motivovalo. V dobrom spomínam aj na pani učiteľku Miroslavu Zollerovú, ktorá ma pripravovala na rôzne matematické súťaže. Ale všetci učitelia boli skvelí, za čo im ďakujem.
Od malička ťa k vede viedli rodičia, ako ťa formovalo takéto detstvo?
Obaja sú absolventi Slovenskej technickej univerzity. Môj oco je chemický inžinier a mama konštruktérka. Už od mala mi vysvetľovali javy v prírode, ako fungujú, niekedy sa stalo, že ten výklad bol taký detailný, že som tomu ako dieťa nerozumela (smiech). No bavilo ma to, videla som na rodičoch, že to považujú za dôležité, tak som to aj ja tak vnímala. Nešlo len o vedu, mama zostala doma, až kým som nastúpila na základnú školu, a skutočne sa mi v tých rokoch veľmi venovala vo všetkých smeroch. Aj ocino bol skvelý, každý večer nám čítal pred spaním rozprávky… bolo to pekné detstvo.
Biomedicína nie je úplne všedný odbor, prečo si si ho zvolila?
Vedela som, že sa chcem venovať biológii a chémii, ťahalo ma to smerom k ľudskému telu a zdraviu. Pôvodne som chcela študovať medicínu, zmena prišla po tom, ako som stážovala v Ústave molekulárnej biomedicíny na Univerzite Komenského v Bratislave. Tam si uvedomila, že ma viac baví výskum ako ten priamy kontakt s pacientmi.
Čo to vlastne biomedicína je?
Biomedicína je veľmi podobná medicíne, no nestane sa zo mňa doktor, ale výskumník. Tam, kde sa medicína zameriava na diagnostiku, sa biomedicína sústredí na výskum a vedeckú stránku veci. Výskumník ide do detailov, skúma, ako fungujú orgány až na molekulárnej úrovni. Osobne ma láka epigenetická terapia. Jednoducho povedané, to, čo máme v génoch, čo zdedíme od rodičov, neurčuje presne to, kto sme. Lebo gény v bunke sa môžu vyjadriť, ale aj nemusia. Môže sa napríklad stať, že konkrétny gén sa pod vplyvom určitej chemickej látky vyjadrí vtedy, keď sa nemá. A z toho môže vzniknúť napríklad diabetes, rakovina alebo aj demencia. Epigenetická terapia je nový spôsob liečby, ktorý môže priniesť výhody pre pacientov s týmito ochoreniami.
Prečo práve Oxford?
Rozhodila som siete dosť doširoka, do Veľkej Británie som si poslala prihlášku na päť škôl, už zo štyroch mi prišla kladná odpoveď. Okrem toho sa ešte hlásim do Holandska, Švédska a na Karlovu univerzitu do Prahy. Oxford má v ponuke program zameraný presne na biomedicínu a je to aj vidieť na počte prijatých študentov. Z počtu 537 prijali len 40. Na tejto škole sa taktiež zameriavajú na spomínanú epigenetickú terapiu a vývoj liekov, aj to mi pomohlo rozhodnúť sa.
Zvykom na Oxforde je, že vybraných záujemcov pozvú priamo na univerzitu, kde strávia niekoľko dní, počas ktorých absolvujú viacero pohovorov s rôznymi profesormi. Ako je to ale teraz?
Žiaľ, keďže je pandémia, tento rok sa „interviews“ konali online. Absolvovala som ich doma vo svojej izbe cez počítač, čo bolo pre mňa dosť stresujúce, lebo som sa bála, že technika zlyhá. Prešla som až tromi pohovormi so šiestimi profesormi. Pýtali sa ma rôzne veci, niekedy išlo o veľmi zložité otázky, na ktoré som ani nemala odkiaľ vedieť odpoveď. Im skôr záležalo na tom, aby videli moje myšlienkové postupy a analytické a logické zmýšľanie. Aby ma ale vôbec pozvali na pohovor, musela som napísať najskôr motivačný list, v ktorom som odprezentovala, kto som, prečo chcem ísť študovať daný program, čo chcem dosiahnuť a podobne. Potom som absolvovala písomné testy v Bratislave, ktoré neboli len o vedomostiach, ale aj o logickom uvažovaní a okrem toho som tam musela napísať ešte esej v anglickom jazyku.
Aké bola reakcia, keď si otvorila mail s odpoveďou?
Istá o výsledku som si vôbec nebola, i keď som mala zo seba dobrý pocit, čo sa týka prijímačiek, ale predsa, neviete, ako to zvládli tí ostatní a či neboli lepší než vy. Už dlho dopredu som poznala presný dátum, kedy mi príde rozhodnutie z Oxfordu na mail, s blížiacim sa dňom stúpala aj moja nedočkavosť. V deň D som čakala na ich správu od rána, a keď konečne prišla, naschvál som si zapla webcameru na počítači, aby som mala zachytenú svoju reakciu, nech už bude akákoľvek. Vetu o tom, že ma prijali na Oxford, som si čítala znova a znova, bolo to neuveriteľné. Prvým som volala rodičom, boli radi, ale nezneli prekvapene (smiech). Oni si totiž mysleli, že sa na školu určite dostanem.
Najskôr ale musíš úspešne zmaturovať. Ako to bude teraz, keď maturity zrušili?
Dobré známky potrebujem, aby mi Oxford potvrdil konečné prijatie na školu. Keby študujem na normálnom gymnáziu, potrebovala by som samé jednotky, v prípade spomínanej medzinárodnej maturity musím získať minimálne 39 bodov zo 45. Zvyčajne sa v rámci maturít na našej škole píšu testy, na základe ktorých by som dostala presnú známku. Teraz je to ale inak, bude sa vypočítavať priemer z prác a malých výskumov, ktoré sme si pripravovali počas roka a okrem toho sa započítava aj tzv. predpokladaná známka, ktorou nás ohodnotí učiteľ. Naše výsledky sa budú ešte posielať centrálne do organizácie IB, takže to, koľko bodov som získala, sa dozviem až v júni alebo v júli.
Čo všetko ťa na prestížnej univerzite čaká?
Študovať by som mala celkom štyri roky, vyučovanie sa skladá z prednášok, laboratórnych cvičení a tzv. tutoriálov, ktorými je Oxford známy. Ide o komorné stretnutie dvoch, troch študentov s profesormi (tútormi), s ktorými diskutujú o svojich nápadoch a analyzujú svoje práce. Čo sa týka bývania, to zabezpečí škola v areáli univerzity, samozrejme, za poplatok.
Ubytovanie nie je to jediné, za čo treba platiť. Koľko stojí štúdium na Oxforde na rok?
Ročne je to 29 490 libier za školné a 12 000 libier na životné náklady, čo je v prepočte takmer 47 500 eur. Kompletné financie potrebujem vedieť preukázať do mája. Zostala som však bez možnosti získať štipendium či nejaký iný grant.
Prečo si prišla o akúkoľvek možnosť finančnej podpory či štipendia?
Kvôli brexitu. Pred vystúpením Veľkej Británie z Európskej únie mali domáci i študenti z iných európskych krajín rovnaké podmienky a školné bolo trojnásobne nižšie, ako je teraz. Okrem toho sa školné nemuselo platiť hneď, ale dala sa využiť študentská, veľmi výhodná pôžička od britskej vlády, ktorá by sa začala splácať až po ukončení univerzity. Teraz na pôžičku nárok nemám, a žiaľ, v Anglicku, ani na Slovensku neexistuje momentálne žiadne štipendium, o ktoré by som si mohla požiadať.
Nemal by v tomto pomôcť aj štát?
Mal, na Slovensku ale nie je vytvorená takáto forma pomoci a podpory pre študentov, čo je smutné, lebo nie je nás až tak veľa, ktorých prijmú na tie naj univerzity vo svete. Napríklad v Nemecku i Česku existujú spôsoby, ako získať pôžičku či grant. Je to trochu demotivujúce, ale zároveň ma to motivuje v tom, že ak sa mi podarí absolvovať školu a zamestnať sa, určite by som využila svoje možnosti na to, aby som pomohla študentom, ktorí budú riešiť rovnaký problém.
Ako sa snažíš získať finančné prostriedky?
Samozrejme, hneď som písala ministrom, europoslancom, oslovila som aj britské veľvyslanectvo či rôzne organizácie, ktoré sa venujú tejto problematike. Niektorí nereagovali vôbec, niektorí mi odpísali, že mi držia palce, ale riešenie problému som nenašla. Otvorila som preto transparentný účet, kde mi môžu ľudia posielať akékoľvek sumy, zahraniční prispievatelia pomáhajú cez stránku GoFundMe. Ďakujem všetkým, ktorí prispeli, veľmi si to vážim.
Paulínu môžete podporiť príspevkom na transparentný účet alebo PayPal
Foto: archív Paulíny Vicenovej, IG Oxford university, Oxford Grad Study