Róbert Flamík odchádza z farnosti Šípok: „Vďaka dobrým ľuďom sa dalo veľa dobrého spraviť“

3326
robert flamik šipok

Kaplán, vychovávateľ, salezián, gitarista, skladateľ i nadšenec stopovania. To všetko v jednej osobe stelesňuje Róbert Flamík, kňaz slúžiaci vo farnosti Partizánske – Šípok, ktorý zároveň pôsobí v združení saleziánskej mládeže Domka pri Pastoračnom centre. Po dvanástich rokoch sa však jeho púť v Partizánskom končí.

O tom, kto mu za ten čas najviac prirástol k srdcu, ale i o svojej aktívnej činnosti, nám porozprával v nasledujúcom rozhovore.

V Partizánskom ste prežili 12 rokov, aká bola vaša cesta pred príchodom do nášho mesta?

Prišiel som zo Šaštína, kde som pôsobil na internáte. Odtiaľ ma sem poslali naši predstavení. Ešte predtým som bol na rôznych miestach, ale iba okrajovo v rámci štúdií. Pochádzam zo Záhoria, z mesta Holíč. Čo si pamätám, ešte keď som bol malý chlapec, tak tam bola veľká legenda ZDA. Moja mamina bola zdravotná sestra pre to pracovisko, takže Partizánske som poznal, hoci som tu bol prvýkrát až v nejakom roku 2000. Očarilo ma toto mesto, prostredie, ľudia. Bola to prvá farnosť, kde som sa ocitol v pozícii kaplána, respektíve zodpovedného za prácu s mládežou. Som vďačný, že som tu mohol byť.

Ako by ste zhodnotili celé toto obdobie?

Spomínam si na prvé stretnutia, keď som sa ocitol na sídlisku, kde už som niekoľkokrát bol kvôli iným aktivitám. Učarovalo mi celé prostredie, hory, keďže mám rád prírodu, a potom aj mentalita ľudí mi bola sympatická, ich dobrota srdca. Niečo veľmi pekné z nich vyžarovalo už od prvého momentu, také veľké prijatie. To je naozaj krásna vlastnosť, ktorú Partizánske a okolie výrazne má v sebe.

A druhá veľmi silná je krehkosť. Je tu veľmi veľa vzácnych ľudí, ale mnohí o tom nevedia. Často sa strácali v sebe, a to mi bolo ľúto. A tak sme hľadali spôsoby, ako to celé pomaly pozdvihovať. Prišli nejaké aktivity v pastoračnom centre, stretnutia, divadelné predstavenia. Potom to boli športové aktivity, gitarové krúžky, kapely. Stretnutia sa množili, rozšírili sa tábory, napríklad aj typický chlapčenský tábor. Vďaka dobrým ľuďom, ktorí tu sú, sa dalo veľmi veľa dobrého spraviť v prospech chudobnej mládeže, aby z nich mohli vyrásť ľudia, ktorí sú hodnotní, ale aj spokojní sami so sebou.

Nie je v dnešnej dobe náročné pracovať s mladými a viesť ich?

Myslím si, že my ako vychovávatelia to máme o niečo ľahšie od učiteľov alebo rodičov, ktorí musia dávať väčšie požiadavky a výraznejšiu disciplínu. U nás je výchova svojím spôsobom spojená aj s hrou. Cez ňu absorbujú rôzne hodnoty do svojich životov a dá sa s nimi konfrontovať a diskutovať o tom. Či je to ľahké alebo náročné, ťažko povedať. Ľahké to nie je, ale toto som si vybral. Ťažšie je vedieť sa vcítiť, prispôsobiť, nájsť správnu reč. Mladí rozumejú reči srdca. Takže keď človek hľadá spôsob, ako ich prijať bez toho, že by sa snažil ich hneď nejako zakategorizovať, tak potom vnímajú túžbu človeka, že im chce dobre. Oni si chcú tiež dobre, len niekedy nevedia, ako byť dobrým. Potrebujú ponúknuť druhú stranu. Lebo je tu jedna strana mince, to je bezohľadnosť, pokrytectvo, šikanovanie, ponižovanie, ubližovanie si. Potom je tu druhá strana, a to sú talenty, schopnosti, dary, odovzdanie dobrej myšlienky. Ono sa to potom preklápa a môže sa to preklopiť na dobrú stranu. To je cieľ výchovy, vytvárať vnútorného človeka, ktorý sa stáva osobnosťou, ktorá môže aj v tom danom regióne priniesť zmenu, ktorá dáva zmysel.

 „Je tu veľmi veľa vzácnych ľudí, ale mnohí o tom nevedia. Často sa strácali v sebe, a to mi bolo ľúto. A tak sme hľadali spôsoby, ako to celé pomaly pozdvihovať.“

Je to práve mládež, ktorá vám bude najviac chýbať?

Samozrejme, určite celkovo aj mentalita ľudí. Je tu veľa takých, ktorí majú v sebe niečo veľmi vzácne. Tým, že som väčšinu času strávil prácou s mládežou, za čo som veľmi rád, lebo to mi je z toho najbližšie, tak určite. Ale na druhej strane odchádzam svojím spôsobom pokojný, lebo to dobré, čo sa podarilo zasiať, sa podarilo. A to ostatné má každý vo svojich rukách. Uvedomujem si, že sa dalo aj viac spraviť, ale nie vždy som mal toľko sily, trpezlivosti, odvahy a času.

Keď sme pri tých mladých, vy ste chceli byť už od detstva kňazom?

Úplne od detstva nie. Vo veku tínedžera som asi ani nevedel, kto som. Takže skôr som tak tápal, hľadal. Potom prišla otázka, ktorú som si kládol práve v Šaštíne, keď som sa tam ocitol na púti. Neskôr som ju odložil, neprišlo mi to zaujímavé, predsa len svet bol aj o niečom inom. Keď som bol ako študent na internáte, tak niekde vo mne tá otázka pracovala. Možno ani nie v tom zmysle byť kňazom, ale skôr sprostredkovať mladým ľuďom niečo, čo v živote dáva zmysel. Potom sa mi to spojilo s kňazstvom aj saleziánskym poslaním.

Posted by Saleziáni Domka Partizánske on Tuesday, January 6, 2015

 

Mnoho ľudí vám určite za tie roky prirástlo k srdcu, ale naopak, sklamal vás aj niekto?

Najväčším sklamaním sú isté rozhodnutia, ktoré som mohol spraviť inak, že mohli nejakým spôsobom viac smerovať k pravde a plnosti života. Ťažko povedať, či ma niekto sklamal. Nechcem sa stavať do pozície priam sudcu, ale neviem to vyhodnotiť z takého krátkeho oblúka. Život človek žije veľmi dlho a môže spraviť chybné kroky. Môže sa z nich aj poučiť a posunúť sa v živote práve vďaka nim a uvedomiť si, že sa môže stať osobnosťou a môže život prežiť dobre. A takých som nestretol málo na tej ceste. Ale že by ma niekto sklamal, to nie, nejako to nemám v sebe. Byť sklamaný z niekoho mi skôr evokuje sklamanie zo seba.

Čaute priatelia, tým, čo ma poznáte jeden oznam, ktorý je oficiálny. Po 12 rokoch som z Partizanskeho, z tohto čarovného…

Posted by Robert Flamik on Sunday, May 16, 2021

Ako budú po vašom odchode fungovať kapely, v ktorých pôsobíte?

Myslím, že tá saleziánska bude pokračovať. Druhá s mladými mužmi zo sídliska, ktorí už majú aj svoje projekty, tam si to neviem predstaviť a ďalšie dve uvidíme. Radi by sme pokračovali. Našťastie, nejdem až tak ďaleko a viacerí z členov sa nachádzajú tiež v Bratislave. Môj vedúci predstavený komunity, kde sa ocitnem, bol manažérom kapely, keď som ešte v jednej inej hrával. Takže si myslím, že by pre hudbu mohol mať porozumenie. Ak mi bude umožnené si niekde s niekým zahrať, budem rád.

Posted by Fabrika umenia on Thursday, June 3, 2021

 

Už ste to trochu načrtli, kde bude teda vaše nové pôsobisko?

Je to saleziánske stredisko v Bratislave – Petržalke, pomerne veľké. Zrejme budem pokračovať v službe, ktorú som mal tu, čiže venovať sa práci s mládežou, deťmi. Je tam futbalový klub a iné aktivity, takže sa na to teším. Nie je to farnosť, ale omše sa tam slúžia, tak aj do toho sa zapojím. Trochu to miesto poznám, keďže som tam už istú dobu pôsobil.

U vás ako u kňaza sa predpokladá, že nebudete celý život na jednom mieste, no máte rád zmeny?

Keď sa ma náš celoslovenský predstavený pýtal, tak som hovoril, že ešte by som tu rád nejakú dobu pobudol. Ale keď prišla požiadavka z tohto strediska kvôli nejakým okolnostiam, tak som nechcel povedať nie. Človek si to obľúbi, ale mám rád aj zmeny, hoci mám pred tým celým obrovský rešpekt. Je to veľká zmena, ale mám nádej, že keď tam mám ísť, mám tam nejaké poslanie naplniť. Zrejme sa nedá ostať na jednom mieste, hoci si viem predstaviť, čo by sa tu dalo posúvať dopredu.

Aké sú vaše očakávania od nového miesta?

Nerobím si nejaké predstavy, akí by mali byť ľudia alebo miesto. Pre mňa je to skôr o tom, aký by som si ja prial byť. Prial by som si byť silnejší, vydržať viac služby, viac odovzdať poslanie. Pre mňa sú tri životné vízie, ktoré si pripomínam a ktoré sa v mojom podvedomí neustále reflektujú. A to je prvá myšlienka od Dona Bosca – mám len jeden sen, túžim vás vidieť šťastných tu i vo večnosti. Druhá je z filmu Schindlerov zoznam – ešte aspoň jednému pomôcť. To si opakujem a hovorím, keď vidím nejakého mladého človeka a predstavujem si, akou osobnosťou by sa mohol stať. A potom je to – aby sa každý dostal ďalej, než som sa ja dostal. Aby sa stali schopnejšími ľuďmi a v niečom ďalej posúvali spoločnosť. To sú moje očakávania, nie od ľudí, ale od seba.

Posted by Saleziáni Domka Partizánske on Monday, January 29, 2018

 

Nedá mi nespýtať sa na obdobie prvej a druhej vlny pandémie, ako ste ho prežívali, keďže i duchovná činnosť bola obmedzená?

Toto obdobie na jednej strane bolo veľmi nepríjemné a nejakú dobu som ho absolútne nevedel prijať. Potom som objavil, čo môžem, tak som to začal robiť. Bolo to štúdium gestalt psychoterapie, v ktorej by som chcel pokračovať, potom spracovávanie žalmov. Druhá vec bolo mentálne a fyzické udržiavanie svojej osobnosti, aby som duševne neklesal a potom služba v rámci možností. Keďže sme nemali príležitosť osobných stretnutí a neboli sme ani v službe v nemocnici, tak som online učil hrať na gitaru. Potom sme mali asi 5-6 stretnutí pravidelne každý týždeň, online omše a cvičili sme divadlo. Ten čas nebol stratený ani premárnený, hoci bol veľmi repetitívny, ale vznikli z toho zaujímavé veci.

Kedy odchádzate a ako plánujete ešte využiť dovtedy ten čas?

Definitívne odchádzam 26. júla a od 31. júla ma už čakajú aktivity v Bratislave. Na Šípku bude oficiálna rozlúčka 25. júla, predtým v nedeľu v Malých Uherciach. Dovtedy chceme dokončiť činnosť, ktorú máme v pastoračnom centre – stretnutia, krúžky, tréningy. Plánujeme ešte premiéru nášho divadelného prestavenia, prímestské tábory, aktivity s animátormi a vystúpenie s kapelou Pjur.

Foto: FB Fabrika umenia, FB Saleziáni Domka Partizánske, FB Róbert Flámik video: Youtube Pjur