ROZHOVOR: Pomáha ľuďom na okraji spoločnosti. Za svoje činy získal rodák z Chynorian významné ocenenie

592
Ocenenie Skutočný človek získal Jozef Kákoš, riaditeľ Depaul Slovensko

Rodák z Chynorian Jozef Kákoš sa už desať rokov venuje pomoci ľuďom bez domova. Od roku 2017 pôsobí ako riaditeľ neziskovej organizácie Depaul Slovensko, kde začínal ako pomocný pracovník v Nocľahárni svätého Vincenta de Paul v Bratislave. V marci získal ocenenie Skutočný človek, ktoré mu udelila Nadácia Danice Olexovej – Baboon. Tá vznikla na pamiatku Danice Olexovej, ktorá zahynula pri leteckom nešťastí v Etiópii v roku 2019. Nadväzuje na jej poslanie a zameriava sa na činnosti podporujúce dôstojnosť a integrálny rozvoj človeka na Slovensku i v zahraničí.

Čo pre vás ocenenie Skutočný človek znamená?

Cítim zadosťučinenie a tiež radosť. Na druhej strane to vnímam ako zodpovednosť. Nejde o jednorazovú záležitosť, človek sa stále vyvíja, mení. Aby som bol skutočným aj naďalej, musím na tom stále pracovať. V mojom okolí je veľa adeptov, ktorí by si tiež zaslúžili takéto ocenenie, pretože sú skvelými ľuďmi.

Ako funguje organizácia Depaul?

Máme viacero služieb a projektov po celej Bratislave, ktoré pomáhajú ľuďom bez vlastného bývania. Denne nás vyhľadá približne 350 ľudí. Dvetisíc jednotlivcov predstavuje počet individuálnych ľudí, ktorí využijú naše služby počas kalendárneho roku. Číslo je „nižšie“, lebo viacerí k nám chodia počas roka pravidelne, takže síce u nás spia napríklad 300 nocí, ako jednotlivci sú započítaní v danom roku iba raz. Našou najväčšou službou je nocľaháreň s 200 miestami, kde večer prídu a ráno odchádzajú. Okrem toho máme dva útulky pre ľudí, ktorí sú buď starí, alebo vážne chorí, prepustení z nemocníc a sú bez domova. Zostávajú tam celý deň. Je im poskytnutá kompletná starostlivosť, majú zabezpečenú stravu a tiež sociálne poradenstvo. V jednom sú k dispozícii zdravotná sestra aj opatrovatelia. Ďalšou službou je denné centrum, kde sa môžu osprchovať, najesť sa, prezliecť sa, stretnúť sa so sociálnym pracovníkom. Máme aj kolegov, ktorí ľudí vyhľadávajú priamo v teréne. Deväť ich už býva v nájomných bytoch, pracovníci z integračného programu bývania za nimi chodia priamo tam. Technicky tak už nie sú bez strechy nad hlavou.

Nocľaháreň sv. Vincenta de Paul, depaul Bratislava
V Nocľahárni sv. Vincenta de Paul je pre ľudí v núdzi vyhradených 200 lôžok

Málokto sa rozhodne pomáhať ľuďom bez domova, čo vás k tomu viedlo?

Keď sa na to pozriem spätne, pomáhanie bolo v mojej rodine i okolí prirodzenou súčasťou života. Danou problematikou som sa predtým nijak špeciálne nezaoberal. Navonok to vyzerá ako náhoda, ale ja to tak neberiem. Keď som skončil vysokú školu, začal som pracovať v telekomunikačnej spoločnosti, oddelenie sa ale sťahovalo z Bratislavy, takže som si hľadal inú prácu. Bolo to v čase krízy a mne sa nedarilo nájsť zamestnanie. Do nocľahárne sv. Vincenta de Paul v Bratislave v tom čase hľadali pomocných pracovníkov na nočné zmeny. Pôsobil tam môj kamarát z vysokej školy, rozhodol som sa, že nastúpim, a tak som prvýkrát prišiel do kontaktu s ľuďmi bez domova.

Zmenila vám táto skúsenosť pohľad na život?

V nocľahárni som pracoval rok na nočných zmenách priamo s ľuďmi. Bola to pre mňa život meniaca skúsenosť, ktorú si so sebou nesiem dodnes. Ocitnete sa zoči-voči najväčšiemu zúfalstvu, nešťastiu a odstrihnutiu od bežnej populácie. Keď nemáte domov, ostatní vás často nevnímajú ako hodných pomoci. Ja som si ale túto prácu zamiloval. Bola náročná, ale zároveň aj krásna.

Spoločnosť ich vníma často tak, že si za to môžu viac-menej sami.

Ťažko objektivizovať, kto si za čo môže. Dá sa to postaviť na príklade detí z detských domovov. S tým, že odchovancov z detských domovov je spomedzi ľudí bez domova pomerne veľa. Možno pracovali aj mali svoje bývanie, ale oň prišli. Dá sa táto situácia súdiť aj subjektívne, že zlyhali a podobne. Ale nemyslím si, že to je objektívna alebo celá pravda o ich živote. Mnohí z nich žili od detstva v podmienkach, ktoré ich nenaučili zvládať situácie, nemali podporu, rodinu okolo seba, ktorá by ich podržala. Zostali na to sami a nezvládli to. Prvé, čo by bolo dobré v spoločnosti pripustiť, je, že mnohí, ktorí sú na ulici, za to nemôžu úplne sami, niektorí vôbec. Nie je to jedna veľká masa, ale jednotlivé ľudské príbehy. Vždy sa musíme pozrieť na konkrétnu osobu, o ktorej sa bavíme. Bez pomoci zvonku sa, aj keby si zrovna za to môžu, z ulíc nedostanú. Alebo na nich zostanú v hrozných podmienkach. Pre mňa potom vyvstáva otázka, či dáva zmysel trest spoločnosti voči jednotlivcom, ktorí v určitom bode zlyhali, že ich necháme trápiť sa na jej okraji.

Čo bolo pre vás pri tejto práci najťažšie?

Bežne tam prichádzate s neistotou, obavou, čo sa bude diať. Jedna z prvých vecí, na ktoré sa známi pýtali, je, ako často sa vyskytujú konflikty. Prekvapilo ma, že to nie je také problematické prostredie, ako ho niektorí na prvý raz tipujú. Konflikty sa síce stávajú, ale nie je to také časté ani vážne. Tiež ma prekvapilo, aké rôzne osoby som tam stretol. Bežne si myslíme, že všetci bez domova vyzerajú ako tí, ktorých stretneme niekde na lavičke, napríklad aj v Partizánskom na stanici. Bolo tam ale veľa takých, aj v mojom veku, ktorí boli oblečení ako ja. Vonku by som si určite nepomyslel, že sú bez bývania. Starali sa o seba, snažili sa nevytŕčať z davu. Zamýšľal som sa nad tým, čo sa stalo v ich živote, keď skončili bez strechy nad hlavou. V čom je rozdiel medzi mnou a nimi, že ja domov mám a oni nie. Niesli si so sebou veľa smutných osudov. Mnohokrát to nebolo o peniazoch. Tí, ktorí boli v nocľahárni, ich niekedy aj mali, omnoho dôležitejšie boli ale osobné väzby.

Chcete tým povedať, že niektorí skončili na ulici práve v dôsledku zlých rodinných vzťahov?

V roku 2016 sa v Bratislave realizovali výskum a sčítanie, ktorých cieľom bolo zistiť dôvody straty bývania. Trištvrte odpovedí, ktoré respondenti uviedli, súviseli s ich osobným zázemím. Väčšina bola po rozvode. Rozpadli sa im vzťahy, muži odišli od rodín a potom stratili bývanie. Väčšina ľudí naozaj končí na ulici týmto spôsobom, čo je zarážajúce. Boli tam tiež deti, ktoré odišli z konfliktných rodín, ušli od príbuzných, deti z detských domovov, ktoré nikdy nemali skutočnú rodinu, kde by sa mohli vrátiť. Preto je zázemie extrémne dôležité.

Nemali ste obavu z nedostatočných hygienických návykov?

Predsudky alebo zjednodušovanie sú prirodzenou ľudskou vlastnosťou. Dôležité je nezostať pri strachu, ale posunúť sa ďalej. Na začiatku som sa určite bál. Uvedomoval som si, že si musím dať pozor. Máme to tak nastavené aj teraz, že sa vždy robí v rukaviciach, poprípade aj v rúšku, keď je zimné obdobie a šíria sa rôzne virózy. Musíme počítať s tým, že každý jeden, ktorý k nám prichádza, môže byť infekčný. Aj moja rodina mala strach, pýtala sa prečo tam nastupujem, či neochoriem, nedonesiem niečo domov a podobne. Je však potrebné riziká zreálňovať. Sú prítomné, aj keď sedíte vo vlaku.

Jozef Kákoš a prezidentka Zuzana Čaputová
Jozef Kákoš s prezidentkou Zuzanou Čaputovou počas novoročného stretnutia zástupcov mimovládnych organizácií v Prezidentskom paláci

Po rozhovoroch sa postoj rodiny zmenil? Vnímajú vašu prácu teraz inak?

Zmenou sme prešli všetci – ja aj moja rodina, a to od obavy až po uvedomenie si, že to dáva zmysel. Je dôležité sa na túto cestu vydať a nezostať stáť na začiatku so strachom. Platí to pri ľuďoch bez domova, ale aj pri iných veciach, ktoré nás môžu takýmto spôsobom paralyzovať. Rodinu aj okolie považujem za veľký dar. Aj okolo našej organizácie je úžasná komunita. Keď organizujeme nejakú zbierku, potrebné veci si vo vreci či boxe niekedy nájdem aj priamo pred domom.

Pomáhate im aj pri hľadaní práce?

Je to integrálnou súčasťou poradenského procesu. Rovnako ako aj pomoc pri príprave životopisu, či „obtelefonovávaní“, kolegovia s nimi niekedy nacvičujú aj priamo pracovný pohovor.

Boli aj také prípady, že si našli prácu a začlenili sa do spoločnosti?

Určite áno. Dokonca si našli prácu bez našej pomoci, nepotrebovali masívnu podporu, osamostatnili sa a teraz bývajú sami. Závisí to aj od toho, čo daná osoba považuje za úspech. Máme aj takých, ktorí sa napríklad vrátili k rodine. Stretli sme sa aj s prípadom, keď pán býval v nocľahárni, potom bol na tom zdravotne horšie, tak prešiel do Útulku sv. Vincenta. Najskôr to odmietal, ale postupne sa so sociálnym pracovníkom dohodli, že skúsia kontaktovať jeho deti. Po rokoch sa ich vzťah začal obnovovať. Až si ho nakoniec zobrali k sebe. Riadim sa tým aj v osobnom živote. Nebudujem len zázemie, ale komunita mi príde veľmi dôležitá. Užšia rodina, ale tiež širšia – na úrovni obce alebo mestečka. Aj tá vie niekedy pomôcť a zachytiť dané problémy. V integračnom programe sa sústreďujeme na tých, ktorí by sa bez pomoci z ulice nedostali. Ale mnohým z nocľahárne, aj z útulkov sa to vďaka podpore a pomoci podarilo. Nie sú ich tisíce, ale stovky určite.

Foto: FB Depaul Slovensko

Vyštudovala editorstvo a vydavateľskú prax na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Miluje knihy a písanie. Rada s ľuďmi komunikuje a rovnako ich počúva, preto ju baví prinášať životné príbehy, ktoré majú výpovednú hodnotu.