Talentovaný maliar s ťažkým osudom: Maľby Jozefa Bezáka z Chynorian obdivovali až v Amerike

Písal sa 13. február 1939 a vo svete už druhý rok zúrila druhá svetová vojna. V Horných Chlebanoch prišiel na svet chlapec Jozef Bezák, z ktorého sa postupne stal uznávaný maliar.

Istý čas tam s rodičmi aj býval. Neskôr sa presťahovali do Chynorian, kde bývali na okraji obce. Tu navštevoval aj základnú školu. Po jej absolvovaní chodil do Strednej odbornej školy v Partizánskom, študoval odbor strojníctvo. Rozvíjal svoj hudobný talent na ľudovej škole umenia. Jozef ale túžil po vyššom vzdelaní, a tak sa prihlásil na Štátne konzervatórium v Bratislave. Úspešne zmaturoval v roku 1961. Po absolvovaní štúdia vykonával pedagogickú činnosť. Učil v Ľudovej škole umenia v susednej obci – v Bošanoch, neskôr sa tam stal aj riaditeľom. Spojenie učiteľa hudby a riaditeľa vyvrcholilo do problémov.

Následky až do smrti

Bol predvolaný na takzvané pracovno-politické pohovory pred komisiu odboru školstva vtedajšieho ONV v Topoľčanoch. V októbri roku 1970 ho pozbavili funkcie riaditeľa. Bol na neho vyvíjaný nátlak, aby zmenil názory, postoj k zriadeniu, a to bezprostredne po pohovoroch. Sľubovali mu nové pohovory, dávali mu možnosť všetko odvolať. On tak ale neurobil, a tak s ním v decembri 1970 rozviazali pracovný pomer. Odbor školstva ukončil jeho ambície priblížiť sa žiakom prostredníctvom hudby. Na jeho zdraví, predovšetkým psychickom, to zanechalo trvalé následky. Za všetkým stáli strata zamestnania a prenasledovanie.

Napriek všetkým peripetiám sa na jeseň v roku 1972 so svojimi obrazmi prezentuje na Trienále insitného umenia v hlavnom meste Slovenska. V radoch odborníkov svojou tvorbou vzbudil nemalú pozornosť. Následne boli jeho obrazy prezentované na výstave v Dánsku, Nórsku a Fínsku. Svoju prvú samostatnú autorskú výstavu realizoval v Galérii mladých v Bratislave v januári 1973. Expozícia zachytávala vtedajšiu Bezákovu šesťročnú tvorbu.

Zástanca a bojovník za prírodu

Rok 1975 sa niesol v znamení návratu do školských služieb, ale iba na čiastočný pracovný úväzok. Popri výtvarnej činnosti sa začal venovať aj písaniu. Reagoval na necitlivé združstevňovanie drobných roľníkov, v ktorých pretrvávali desaťročiami zakorenené návyky spôsobu obrábania pôdy. Snažil sa zachovať zdravé a kvalitné životné prostredie. Poukazoval na zasahovanie doň a tiež nedostatočné čistenie odpadových vôd veľkých závodov na hornej Nitre, v dôsledku ktorých sa rieka zásobená chemikáliami stala mŕtvou.

Svoje názory si nenechal pre seba, nachádzali sa v jeho tvorbe a tiež ich prezentoval pred previerkovou komisiou. Vo veľkej miere sa zaslúžil o to, aby sa začiatkom osemdesiatych rokov z chynorianskeho hája stala štátna prírodná rezervácia s názvom Chynoriansky luh.

Medzinárodné uznanie

V roku 1983 sa dočkal osobitného medzinárodného uznania. Jeho tvorbu v Los Angeles americkej verejnosti predstavil Jiří Zavřel, ktorý obdivoval jeho výtvarný prejav. Pri tejto príležitosti bola vydaná publikácia so sériou devätnástich uhľokresieb v štyroch jazykoch.

V roku 1989 bol plne rehabilitovaný komisiou odboru školstva v Topoľčanoch. Počas deväťdesiatych rokov sa jeho zdravotný stav výrazne zhoršil. Na sklonku života spolupracoval s redakciou Duchovného života Slovenskej televízie v Bratislave na realizácii filmu s názvom Ajhľa, človek. Do maliarskeho neba odišiel len niekoľko dní po jeho odvysielaní  – 22. apríla 1997.

Spomienky zostávajú

Rozhovor s Jozefovou najbližšou príbuznou priniesol veľa zaujímavých postrehov z ich spoločného života. „Vždy ráno ho môj muž zaviezol pri Prievidzu. So sebou si zobral liter mlieka. Večer ho išiel zobrať,“ spomína sestra Mária. Hovorí, že ona taká nebola, nemala k umeniu vzťah. „Ja som po otcovi, Jozef bol po mame, bola krajčírka,“ opisuje ich vzájomnú rozdielnosť. Z jej rozprávania je zrejmé, že bol skromným človekom, ktorý sa nerád ukazoval na verejnosti. „Na vystúpení sa schovával za záves, keď hral, sedel v kúte,“ ozrejmuje. Podľa jej slov sa v maliarstve videl, svoje obrazy nechcel ani predávať, nešlo mu o to. Bolo to jeho vášňou, nepozeral sa na to ako na zisk. Svoje diela si nepodpisoval, iba na jednom je uvedené jeho meno.

„Nie talent, ale nezlomná vôľa a láska ma doviedli k zaoranej brázde našich dedov, aby som tam, v zabudnutých úvratiach našiel prostého človeka a v ňom kus pravdy. Van Gogh maľoval sedliakov v plnom rozkvete a sile, zrastených so zemou. Môj údel je omnoho smutnejší. O sto rokov neskôr kreslím „baladu o roľníkovi“, boľavý a tragický príbeh človeka, ktorého puto so zemou násilne pretrhla a pohltila nezmyselná kolektivizácia.“

                                                                                                               Jozef Bezák

Pamätajú ešte aj dnes

Viacerí obyvatelia Chynorian si pamätajú, ako chodil maľovať k rieke. Jedným z jeho žiakov bol aj výtvarník Jozef Košík. „Stretol som ho ako 18-ročný chalan. Už vtedy bol v Chynoranoch osobnosťou, okolo ktorej sa grupovala mládež. Prvýkrát som ho videl pri futbale na pažiti pri rieke, kde sa hrávalo vždy v nedeľu po malej omši. Volali ho ´Maracana´. Pri ňom som začal kresliť,“ uviedol. Spoločne chodili na potulky po okolí, poza humná, ktoré trvali celé hodiny. Pravidelne sa s Jozefom Bezákom stretával takmer do jeho smrti. „Z toho, čo mi prezradil, som vedel, že mu veľmi ublížili pri vyšetrovaní, kde ho doslova tĺkli a následky týchto vyšetrovateľských metód zo začiatku 70-tych rokov so sebou niesol po celý život,“ priblížil.

zdroj: Nebudú zabudnutí II., foto: jozef-bezak-maliar.webnode.sk