Od Nežnej revolúcie v Česko-Slovensku ubehlo už 31 rokov. Revolučná vlna v plnej sile zasiahla aj Partizánske. Na jej čele stál vtedy 28-ročný Jozef Krasula ako zástupca občianskej iniciatívy VPN, ale aj ako režisér miestneho divadelného súboru. Prečítajte si, ako si na toto obdobie zaspomínal takto pred rokom, pri príležitosti 30. výročia.

Aký bol váš život pred novembrom 1989, čomu ste sa venovali?

V podstate som sa celý svoj život venoval, aj sa venujem kultúre a umeniu. Pred revolúciou som bol zamestnaný v dnešnom Dome kultúry (Mestskej umeleckej agentúre), kde som pracoval ako vedúci oddelenia záujmovo-umeleckej činnosti a popri tom som vo voľnom čase pôsobil ako režisér miestneho divadelného združenia. Popri zamestnaní sa mi podarilo vyštudovať kulturológiu na Filozofickej fakulte UK a až po zmene režimu som si doplnil akademické vzdelanie na katedre réžie a dramaturgie VŠMU.

Ako si spomínate na obdobie socializmu v Partizánskom?

V podstate sme žili normálny život, mali sme strechu nad hlavou, nejakú prácu tiež. Ale chýbal pocit vnútornej slobody. Nebol som žiaden politický aktivista, ale len obyčajný človek, čo robí divadlo a riadi kultúru, pocit stiesnenosti bol však prítomný všade – to, čo ste rozprávali doma, ste nemohli rozprávať aj vonku na ulici, obozretní ste museli byť dokonca aj pri známych, lebo ste nevedeli, ktorý z nich je členom ŠtB a či sa náhodou nerozprávate s niekým, kto vás udá. Divadlo a kultúra ako taká nám v tých časoch pomáhali prežívať. Ja som pocit slobody a voľnosti získaval vďaka stretávaniu sa s partiou kamarátov v našom divadelnom združení.

Kto všetko patril do tejto divadelnej skupiny?

Boli to divadelníci a moji kamaráti, ako napríklad Peter Hodál, Oliver Lippo, Vladimír Podoba, Štefan Janco, Ondro Böhm, s väčšinou z nich som študoval na miestnom gymnáziu. Už vtedy sme spoločne vytvorili súbor malých javiskových foriem, z ktorého neskôr vzniklo dnešné Divadelné združenie Partizánske. S mnohými sa stretávam a dokonca aj spolupracujem dodnes.

Kde a ako vznikla prvá myšlienka na zapojenie sa do revolučného diania?

Celá hybná sila začala u nás doma. Zo správ sme sa postupne dozvedali, čo sa deje v Prahe a neskôr aj v Bratislave. Pamätám si, že sme s kamarátmi sedeli u nás v obývačke na koberci, vedľa nás bol natiahnutý telefón a keďže sme nechceli ostať bokom, rozhodovali sme sa, či zvoláme nejaké verejné zhromaždenie. Nakoniec sme sa odhodlali a v stredu večer začali telefonovať predstaviteľom miestneho národného výboru s výzvou na stretnutie a diskusiu.

Ako to pokračovalo?

Zhromaždenie sme zvolali na nedeľné popoludnie (26. november, deň pred Generálnym štrajkom, pozn. red.) pred Domom kultúry, kde sa nás zišlo asi sto. Premiestnili sme sa do vtedajšieho Klubu mládeže Smena a spísali prvé požiadavky, okrem iného žiadajúc zrušenie článku číslo 4. v ústave, ktorý hovoril o vedúcej úlohe KSČ v štáte. V rámci celého okresu Topoľčany, do ktorého patrili aj Bánovce nad Bebravou a Partizánske, išlo o vôbec prvé verejné vystúpenie vyjadrujúce podporu revolučným silám. Z tejto našej iniciatívy vznikol čoskoro aj miestny výbor Verejnosti proti násiliu (VPN) a strediskom sa stal Dom kultúry.

Aké sú vaše spomienky na generálny štrajk, ktorý prebehol v pondelok 27. novembra?

V ten deň som prežíval asi najväčšie napätie a stres. Hovoril som si, buď prežijeme, alebo zhoríme. Bál som sa, že na námestie príde 50 ľudí a celé sa to skončí zle. Ale postupne, ako sa ľudia začali schádzať a najmä vtedy, keď som videl ten dav rútiaci sa z brány ZDA, pochopil som, že sa nám to podarilo. Slovami sa dajú len ťažko opísať pocity, ktoré som prežíval, keď pod balkónom zrazu stálo štyri – päť tisíc ľudí odhodlaných bojovať za zmenu a lepšiu budúcnosť. Nielen v Prahe, ale aj v Partizánskom bolo cítiť tú eufóriu, tú nádej, že sa blíži deň, kedy nebudeme musieť rozprávať jedno s kamarátom a druhé doma alebo na úrade.

Svoje požiadavky ste za VPN predniesli z balkóna mestského úradu, nik vám v tom nebránil?

Nie, prišli sme na úrad a povedali, že chceme so svojimi požiadavkami vystúpiť pred zhromaždeným davom. Na balkón nás pracovníci úradu pustili bez problémov. Podobne ako my, ani samotní funkcionári nevedeli, ako sa to celé skončí, no revolučnej vlne sa jednoducho neodvážili vzoprieť. Mal som dokonca pocit, že ľudia na mestskom úrade chceli, aby sa niečo zmenilo. Spoločnosť už v novembri 1989 bola zrelá na zmenu bez ohľadu na postavenie a funkcie. Osobne nesúhlasím s názorom, že všetci, ktorí boli vtedy vo funkciách alebo v KSČ, boli zlí. Čas ukázal, že to vôbec nie je pravda.

S akými ideálmi ste išli do tohto boja?

Chcel som slobodu. Veril som, že sa oslobodíme od tlaku, že začnem žiť normálny a slobodný život. Ja som si nepredstavoval, že sa zo Slovenska zrazu vytvorí druhé Švajčiarsko, prioritou pre mňa neboli ekonomické zmeny, ale zmeny v základných ľudských právach. Pre mňa bolo dôležité, aby som mohol slobodne rozprávať, čo chcem a študovať, kde chcem a aby som mal prístup k literatúre a k informáciám. Túžil som robiť divadelné hry, pri ktorých mi nik nerozkáže, či mám použiť červenú alebo modrú farbu. To sa nám stalo pri inscenácii Svetu mier od dvojice Lasica a Satinský, kde si jeden z hercov počas predstavenia prehodil na chrbát batoh v červenej farbe. Veľmi rýchlo sme sa stali podozrivými z toho, že postavou s ruksakom sme chceli zobraziť komunistu.

Ako si teraz spomínate na obdobie, ktoré prišlo po generálnom štrajku?

Boli to veľmi hektické časy, stále sa niečo dialo, jeden mesiac ušiel ako jeden deň, organizovali sa rôzne stretnutia a návštevy. Hneď v utorok 28. novembra zavítali do Partizánskeho herci z Novej scény, napríklad Zita Furková a Marián Labuda, zúčastnili sa diskusie, ktorá prebiehala vo vtedajšom závodnom klube. V tomto prelomovom období sa riešilo množstvo vecí, zrušila sa napríklad závodná siréna, ktorá každý deň ohlasovala začiatok a koniec zmeny v podniku.   Dokonca sa chvíľu uvažovalo nad tým, že sa Partizánske premenuje na Baťovany, nakoniec sa však z toho upustilo. Okrem toho sme museli všetci chodiť do práce, ja som mal šťastie, že som pracoval v Dome kultúry, ktorý bol zároveň aj strediskom aktivít miestneho výboru VPN.

Kedy ste si uvedomili, že zmena je už neodvratná?

Napätie a obrovský tlak som prežíval bez prestávky celé týždne, prvýkrát som si skutočne vydýchol až 24. decembra, kedy sa končila charitatívna zbierka pre rumunské deti poznačené dlhoročnou diktatúrou. V Rumunsku v tých dňoch dochádzalo k rovnakým zmenám, ktoré sa diali pred niekoľkými týždňami u nás, vtedy mi to tak konečne došlo, čo sa nám v Partizánskom, ale aj v Česko-Slovensku vlastne podarilo dosiahnuť. Doma som sa zosypal a po psychickej stránke takpovediac skolaboval. Doteraz si pamätám, že sme s rodinou nemali štedrú večeru, pretože som v tej chvíli nebol schopný ani si len sadnúť za stôl.

Prešlo 30 rokov, keby ste mali možnosť vrátiť sa, urobili ste všetko rovnako?

Keby som vedel, aké to bude ťažké, určite sa do toho až tak strmhlavo nepustím. Ale neľutujem to. Zažil som všeličo – zažil som situáciu, že mi kamarát, ktorý mal kontakt v Prahe, volal, že sú pripravené desaťtisíce milícií so zbraňami a že sa čaká na povel. Zažil som anonymné telefonáty s vyhrážkami od zamestnancov, ktorí v tomto období prišli o svoje funkcie. Postupne sa začala vytvárať skupina ľudí, ktorá bola s vývojom  spoločnosti veľmi nespokojná a ktorá si nevyberala prostriedky. Skompromitovaní funkcionári totiž nevinili zo situácie celkový spoločenský tlak, ale mňa osobne. No a v neposlednom rade si to odnieslo moje zdravie – keď ste týždne a týždne v strese a netušíte, čo sa nakoniec stane, nejako sa to prejaviť musí.

V súčasnosti učíte na konzervatóriu stredoškolákov, o mladých je známe, že vzťah k týmto udalostiam nemajú. Nemrzí vás to?

Na jednej strane ma to trochu mrzí, na druhej mám nesmiernu radosť z toho, že dnešná mladá generácia vníma slobodu ako absolútnu samozrejmosť a v prípade, že by sa im ju niekto pokúsil vziať, budú sa brániť. To je pre mňa veľké šťastie.

Dobové fotografie, ktoré zachytávajú generálny štrajk v Partizánskom 27. novembra 1989

Predvolebný míting VPN v Partizánskom v roku 1990 (na záberoch Alexander Dubček a Jozef Krasula)

foto: archív redakcie, p. Hantabál

SÚVISIACE ČLÁNKYVIAC OD AUTORA