FOTO: Ulica v Partizánskom s menom hrdinu. Život Alexa Makarenka bol plný odvahy i tragédie

Kroniky nevedia všetko. Nemajme však kronikárom za zlé, že v časoch bojov v Slovenskom národnom povstaní nestihli zaznamenať všetko dôležité. Tak je tomu i pri mene Alexander Borisovič Makarenko. Jeho pamiatka a činy si vyžadujú, aby sme o ňom vedeli viac než doteraz a aby sa práve vďaka jeho skutkom a vytrvalosti stal pre nás príkladom. O to viac v období, kedy si pripomíname 75. výročie ukončenia druhej svetovej vojny v Európe. 

Alexander B. Makarenko (1916–1944) sa narodil v Morozovsku v ZSSR. Jeho otec bol rušňovodič, ktorý v roku 1917 zahynul pri delostreleckom prepade vlaku, keď viezol vojakov na front. V tom čase Slovák Peter Müller z Kovariec, vojak rakúsko-uhorskej armády, bol v Rusku ťažko ranený a ako zajatec po vyliečení bol pridelený na prácu k bohatému ruskému sedliakovi. Tam sa zoznámil s mladou vdovou Makarenkovou, matkou malého syna Alexandra.

Oženil sa s ňou a v roku 1922 sa celá rodina presťahovala do Československa a usadila sa v Kovarciach pri Topoľčanoch. Mladý Alexander vyrastal v Kovarciach, po absolvovaní základného vzdelania študoval v Zlíne v Baťovej škole práce. Tu sa zoznámil Emíliou Hradilovou (1921 Žákovice, okres Přerov – 1989 Praha), dcérou Františka Hradila a Františky, rodenej Křížkovej. V Zlíne pracovala ako sekretárka vo firme Baťa. Po ich sobáši sa presťahovali do Baťovian, kde sa obaja aktívne zapojili do SNP.

Alexander, Lexo či Šaňo boli jeho prezývky, keď sa ako mladý absolvent Baťovej školy práce v Zlíne zamestnal v Baťovanoch ako zásobovací referent. Len čo sa porozhliadal po nových Baťovanoch, pustil sa do organizovania mládeže do športových krúžkov. Holdoval atletike, plávaniu, jazde na koni, no v prvom rade bol preborníkom v bezmotorovom lietaní, ba dokonca dlho držal i niekoľko rekordov, a to za najväčšiu dosiahnutú výšku a najdlhší okružný let. Lietanie nebolo len jeho záľubou, ale dokázal ho pretaviť i do svojej práce. Zamestnal sa ako vychovávateľ v novovznikajúcej Baťovej škole práce v Baťovanoch, kde viedol voľnočasové a najmä športové krúžky.

Pomáhal ilegalite

Lexo začal v roku 1941 spolupracovať s ilegálnou bunkou Komunistickej strany Slovenska, ktorá fungovala v rámci Baťovian a Veľkých Uheriec. Do ilegality ho zapojil tajomník ilegálnej KSS František Končinský. Alexander sa hneď húževnato vrhol do pomoci ilegalite. Nebol sám, kto v Baťovej škole práce v Baťovanoch takto pomáhal. Ilegálne činní boli aj vychovávateľ Michal Gáj, ale aj riaditeľ Alexander Ondrašík. Aj napriek neľahkej situácii sa mu dlho darilo asistovať povstalcom v horách, zásoboval partizánsky tábor Albína Grznára ako potravinami, tak aj šatstvom, materiálom, farbou a papierom pre tlač ilegálnych letákov, ktoré sám vyhadzoval pozdĺž železničných tratí z okien vlakov.

Práca to však bola neľahká, všade bolo plno gardistov, špicľov a zvedov fašistickej vlády v Bratislave. Neobišli ani Baťovany. Obeťami týchto zvedov sa stalo viacero ilegálnych pracovníkov, boli na nich vydané zatykače a museli sa stiahnuť do hôr, no pre Albína Grznára a Karola Ivanku si agenti ÚŠB prišli osobne.

Vďaka napojeniu ilegálnej bunky na bratislavské spojky sa vrcholní činitelia tejto skupiny krátko pred vypuknutím povstania dozvedeli, že zatknutie hrozí aj Makarenkovi. Treba ale pripomenúť význam jeho práce a to, že sa mu na stranu ilegality podarilo získať mládež v dobe, kedy jej bola vnucovaná ideológia fašizmu a ľudácke myšlienky.

Ušla sa mu dávka z guľometu

Písal sa piaty august roku 1944, kedy Makarenko ušiel do lesov aj s manželkou, ktorá neskôr bojovala so zbraňou v ruke a ošetrovala ranených. V tábore ostala ešte dlho po povstaní… Spolu s ostatnými zostúpil v predvečer povstania z hôr, vystúpil z ilegality a dal sa k dispozícii povstaniu. Ako veliteľ družstva začal ihneď organizovať bojové skupiny. Vďaka svojej práci vychovávateľa získaval už počas vedenia spomínaných krúžkov mládež pre ilegalitu.

Mnohí z mládežníkov v jeho skupinách pomáhali pri transporte zbraní, streliva, materiálov do prvých línií pre vyzbrojovanie. Vďaka jeho výučbe v letectve boli ním, Vladimírom Bužekom a ďalšími dopravené do Baťovian zbrane a materiály z vojenskej základne v Zemianskych Kostoľanoch. Alexander šiel do prvých línií. Na nepriateľa narazilo jeho družstvo pred Topoľčanmi, pri Ludaniciach, kde sa partizáni, už ako súčasť „Vojensko-partizánskej skupiny Pavel“ prvýkrát stretli s nepriateľom. Pri strete s partizánmi boli veľké straty na oboch stranách, no väčšina z nich boli mladí ľudia a zbraň ešte nedržali. Tu bol ranený aj Lexo.

Zasiahla ho dávka z guľometu – do ruky aj do nohy. Takto raneného ho transportovali do topoľčianskej nemocnice, ale pre postup nemeckých vojsk nebolo možné, aby tam zostal. Rozhodol sa ísť k svojej rodine do Kovariec. Po ceste stretol dvoch zvedov z Baťovian, ktorí pracovali na územiach povstalcov ako spojky pre Nemcov. Bolo mu jasné, že Nemcom prezradia, kde sa nachádza a že si poňho prídu. A tak sa aj stalo. Krátko po príchode domov si poňho prišlo gestapo a raneného ho odvliekli preč. Po obsadení Baťovian sa v Spoločenskom dome, internátoch a vilách usídlili Nemci a gestapáci. V Spoločenskom dome sídlilo veliteľstvo, v internáte Mladých mužov mali väznicu, vily zabrali pre vysoko postavených vojakov a menšie domy využívali ako sklady.

Využili ho na odpornú propagandu

Alexander bol väznený v internáte mladých mužov na druhom poschodí. Nemci ho každodenne kruto vypočúvali a mučili. Vraví sa, že Ondrejovi Kramárovi sa podarilo preniknúť až k izbe, kde bol väznený. Čo od Alexandra chceli vedieť pri mučení, nie je známe. No isté je, že ak sa ho pýtali na partizánske tábory či mená povstalcov, svojich druhov nezradil.

O trápení Makarenka svedčí zakrvavená košeľa, ktorú dal upratovačke, aby ju zaniesla jeho manželke na vypratie a priniesla novú. Po tom, ako nad ním Nemci vyriekli ortieľ smrti, ešte predsa ho chceli využiť na svoju nechutnú propagandu. Zakrvaveného Makarenka vliekli cez Baťovany ako výstrahu tým, ktorí sa zapojili do povstania a tým, ktorí povstalcom pomáhali.

Jeho ďalší osud nie je nikomu známy

Isté je len to, že v zovretí okupantov našiel svoju smrť. Kde bol popravený, či umrel od bolesti a únavy, a kde ho Nemci pochovali, nie je známe. Isté je len to, že Alexander Makarenko symbolizoval odvahu mladých a celého národa bojovať za svetlejší zajtrajšok. Alexander sa do kroniky Partizánskeho zapísal veľkými písmenami, aj keď mnohí o jeho osude vedia len máločo. Verme, že tomuto hrdinovi rastú na jeho hrobe červené kvety a veje nad ním zástava povstania, pod ktorou padol. Alexander Makarenko dal v boji za slobodu všetko, čo mal. Za slobodu, ktorú mu nebolo dovolené spoznať. Česť jeho pamiatke.

Autori článku: Marek Schön, Peter Múčka, foto: archív OZ PHKaHP