Prečo sa obmedzovať iba na známe a turistami navštevované miesta, keď svet ponúka toľko možností a neuveriteľných zákutí, ktoré čakajú na svojich objaviteľov? Aj v Partizánskom a jeho okolí sú dobrodruhovia, ktorí túžia po autentických zážitkoch, radi odbočia z vyšliapaných chodníkov a húfne navštevované miesta a letoviská zamenia za dovolenku v menej známych kútoch sveta. O svoje nezabudnuteľné dobrodružstvá sa s nami podelili traja muži, ktorí si to tento rok namierili do Bosny a Hercegoviny, Gruzínska a Kolumbie. Vydajte sa spoločne s nimi na cestu za netradičnými zážitkami.
Neotesaná Bosna a Hercegovina plná kontrastov
Maroš Pinďura z Oslian:
Balkán je jeho srdcovou záležitosťou. O život a situáciu na tomto európskom polostrove sa zaujíma 30 rokov a rád ho spoznáva na vlastnú päsť. V júli tohto roka sa už po šiesty raz vybral autom do Bosny a Hercegoviny, krajiny, ktorá si ho získala svojou divokosťou.
„Bosnu mám precestovanú krížom-krážom, všetky známe aj neznáme miesta. Chodím tam rád, sú tam krásne hory, čisté rieky, pripadá mi to tam divokejšie ako inde a cítiť tam život inak, ako napríklad v Chorvátsku či Čiernej Hore pri mori,“ opisuje svoje bezprostredné dojmy z turizmom ešte príliš nezasiahnutej krajiny. „Najmä mimo miest sa žije život, ktorý mi pripomína ten, aký sme ešte pred desiatkami rokov žili na Slovensku. Je to tam také iné, viac domácke,“ snaží sa priblížiť atmosféru v štáte, o ktorom sa hovorí ako o balkánskom Oriente. „Krajina si prešla občianskou vojnou v 90. rokoch, čo je relatívne blízka minulosť a nie každý sa tam odváži vycestovať. Na niektorých územiach ešte cítiť pozostatky tohto konfliktu, ktorý krajinu tvrdo skúšal. Určité strategické miesta sú ešte stále zamínované, ale sú označené a postupne ich dávajú do poriadku, snažia sa ich odmínovať,“ tvrdí Maroš.
V Bosne a Hercegovine sa napriek tomu cíti vždy bezpečne. Tento rok sa odhodlal aj na návštevu mesta Srebrenica, v ktorom sa v roku 1995 odohral Srebrenický masaker považovaný za najbrutálnejší vojnový zločin na území Európy od konca 2. svetovej vojny. „Bolo to pre mňa veľmi emotívne. Srebrenica je dnes krásne vybudovaná, ale čo bolo zvláštne, že keď sme tadiaľ prechádzali, nestretli sme ani živú dušu. Také mesto duchov,“ spomína Maroš. Na vyľudnené ulice tu totiž nie je zvyknutý. Domáci sú veľmi spontánni, živelní a večer to žije aj v menších mestách. „Ľudia sa viac stretávajú ako u nás, a nemám na mysli organizované akcie, proste si vyjdú len tak do mesta, reštaurácie. Žijú pre tento deň a užívajú si to – nevedia totiž, čo bude ´zajtra´. V minulosti boli veľmi skúšaní a to sa na nich odzrkadlilo,“ konštatuje cestovateľ.
Bosna je krajina plná kontrastov. Zatiaľ čo mestá sa dynamicky rozvíjajú a modernizujú, vidiek si zachováva tradičný spôsob života. Miestni si cenia svoje domáce produkty a pohostinnosť je pre nich samozrejmosťou. Maroš spomína na príjemné chvíle strávené s miestnymi obyvateľmi, ktorí ho neraz ochotne pozvali na kávu len za to, že sa s nimi dal do reči pri večeri v reštaurácii: „Sú veľmi srdeční a hostí si považujú. Čo sa mi na nich páči, je aj to, že ľudia žijúci mimo miest sú sebestační a vo všetkom sa spoliehajú na seba. A potrpia si aj na svoje domáce potraviny a výrobky. Najmä na usadlostiach si pripravujú všetko svojpomocne – majú svoje syry, mäso, tradičné pečivo. To je tam, mimochodom, vynikajúce,“ hovorí uznanlivo cestovateľ.
Výlety si plánuje sám, vyhľadáva lokality, ktoré nie sú až tak navštevované turistami. „Sledujem miestnych dokumentaristov, ktorí ma zavedú na miesta, o ktorých sa nepíše v bežných sprievodcoch. Vďaka tomu objavujem skryté klenoty a ochutnávam miestne špeciality, o ktorých sa inak nemám ako dozvedieť,“ približuje svoje motívy. Do Bosny a Hercegoviny ho to ťahá aj kvôli nedotknutej prírode: „Ak by som mal niekomu poradiť, čo v Bosne navštíviť, určite by som odporučil menšie mesto Jajce s jeho impozantným hradom a vodopádmi, alebo Mostar so slávnym Starým mostom a blízke mesto Blagaj s prameňom rieky Buny, ktorá vyviera spod viac ako 100-metrového brala. Z prírodných krás je nádherný národný park Blidinje a zatiaľ pre mňa najkrajšie pohorie Zelengora, v akom som kedy bol. A nesmiem zabudnúť na dedinku Lukomir, najvyššie trvalo osídlené miesto v Bosne a Hercegovine. Leží v nadmorskej výške 1495 metrov n. m. a sú odtiaľ nezabudnuteľné výhľady na kaňony a do okolitej prírody.“
Napredujúce Gruzínsko, duša Kaukazu
Simon Melišek z Bošian:
Do Gruzínska vycestoval v júni spolu s partiou kamarátov, ktorí sa rozhodli vymeniť klasickú dovolenku na pláži za dobrodružstvo v srdci Kaukazu. Ich dvanásťdňový výlet bol plný rôznych zážitkov, od jazdy na koňoch cez ochutnávky vína, vytknutý členok až po únik z rušných veľkomiest do horských oblastí.
„Od prvého momentu sme vedeli, že nás čaká niečo nevšedné. Najprv to bola dlhá rovná cesta z letiska do mesta Kutaisi, ktorú lemovali vraky áut, čo je nezvyčajné. Taxikár nám povedal, že je to ulica servisov a keď sa niekomu pokazí auto, vždy sa tam nájdu náhradné diely,“ približuje s úsmevom zoznámenie sa s krajinou Simon Melišek. S kamarátmi si naplánoval precestovať rôzne kúty Gruzínska, pobudnúť v rušných mestách a navštíviť aj odľahlé horské oblasti, kam sa vybrali požičaným autom. Práve vďaka tomu sa cestovatelia zžili s chaotickou premávkou a zvykli si na to, že všade sa voľne pohybujú kravy. „Prvý dojem – veľká anarchia. Paradoxom je, že niekedy to funguje aj vtedy, keď nie sú, alebo sa nedodržiavajú pravidlá. Keď je v dedine 50-ka, domáci jazdia dvakrát tak rýchlejšie, nerešpektujú plnú čiaru. Navyše sú zvyknutí stále sa obehovať. Obehujú sa, aj keď ide oproti auto, funguje to totiž tak, že sa uhýbajú tí druhí. Neraz sa stane aj to, že z dvojprúdovky je zrazu štvoprúdovka, lebo sa rozhodli obiehať autá v oboch pruhoch. Nikto sa tam nad tým ale nepozastavuje a nerieši to,“ konštatuje Simon.
Gruzínci ho milo prekvapili svojou pohostinnosťou. „Sú omnoho priateľskejší ako Slováci. Stretávali sme sa s ochotou, hoci nie vždy sme sa vedeli dohovoriť kvôli jazykovej bariére. Hlavne v horských oblastiach miestni nevedia po anglicky. Ale vždy sme sa vedeli dohodnúť,“ spomína Simon na viaceré stretnutia s miestnymi. Obzvlášť v pamäti mu ostala jedna nemilá príhoda, z ktorej sa vykľul príjemný rozhovor: „Jeden z kamarátov sa bojí psov, ktorých sa tam, mimochodom, potuluje veľmi veľa. Raz nás takto začali prenasledovať, atakovať nás a keď sme sa im snažili utiecť, v rýchlosti sme otvorili prvé dvere domu, ktorý sme mali po ceste, nevediac, že sme vbehli do predajne vína. Majiteľ tam vedľa vo svojom príbytku pozeral televízor a pozval nás, pohostil a napokon sme sa príjemne pozhovárali. Prekvapivé bolo to, že nás nemal problém pustiť k sebe domov, hoci nás nepoznal.“
S ochotou sa stretávali aj pri vybavovaní ubytovania, ktoré hľadali za pochodu priamo na mieste. Dopredu si zámerne nič neobjednávali, a tak mali o dobrodružstvo postarané. „Boli sme dvakrát pri mori, dopriali si potulky v mestách, bývali sme v hoteli s výhľadom na mesto a more. Ale zažili sme aj kontrast – bývanie v hosteloch a ubytovniach. V horách sme si práve kvôli môjmu úrazu nemohli užiť toľko turistiky, ako sme pôvodne plánovali,“ priznáva Simon, ktorý si počas dovolenky vyvrtol členok a to trochu pozmenilo plány celej štvorici.
Cestovatelia sa však nedali odradiť a si užívali všetko, čo im bolo dopriate: „Naša cesta bola plná dobrodružstiev. Jazdili sme na koňoch, ochutnávali miestne vína a užili si jazdu po prašných horských cestách, keď sme autom vyšli do výšky 2 600 metrov n. m.. Obzvlášť nás očaril jaskynný kláštor Vadrzia, čo je jedna z najvýznamnejších pamiatok krajiny, ktorá je skutočným skvostom.“ Čo na Simona aj jeho kamarátov zapôsobilo najviac, je to, ako rýchlo Gruzínsko napreduje a modernizuje sa. „Je to krajina vo výstavbe, buduje sa tu vo veľkom. Cesty, diaľnice, obchvaty, železnice, ubytovacie jednotky, všade sú samé žeriavy a stavia sa. Fascinujúce je, že tamojšie veľké mestá sa za 14 rokov pohli viac ako Bratislava za 30 rokov. Všade je tu citeľný ohromný stavebný boom. A hoci je to krajina rozdielov, kde pri luxusných hoteloch stoja staré zničené domy, má veľký potenciál do budúcna,“ nadchýna sa cestovateľ, ktorého očarila aj miestna kuchyňa. „V gruzínskych jedlách je síce dosť korenia, ale nie je to rušivé. Mňa zaujalo khachapuri, gruzínska pizza pozostávajúca z pizzového cesta so syrom a vajíčkom,“ dodáva s úsmevom.
Kolumbijský ostrov Malpelo, podmorský raj pre odvážnych
Peter Korytár z Partizánskeho:
Peter Korytár sa v hĺbkach vôd v potápačskom výstroji cíti ako doma. Tomuto športu sa venuje od roku 2018 a za sebou má vyše 200 ponorov v rôznych kútoch sveta. Potápanie je jeho koníčkom a preto sa s ním spája aj väčšina jeho výletov a dovoleniek. V apríli sa vydal na nebezpečnú, ale očarujúcu expedíciu do oblasti kolumbijského ostrova Malpelo, ktorý je pre potápačov podobnou výzvou ako Mount Everest pre horolezcov.
Malpelo je malý skalnatý ostrov, nachádza sa vo východnom Pacifiku, zhruba 400 km od kolumbijského pobrežia. V roku 2006 bol s okolitou vodnou plochou zapísaný do zoznamu prírodného dedičstva UNESCO. „Na ostrove žije viacero druhov vtákov a endemické druhy plazov. Sídli tu základňa vojska, ktorá chráni vody pred nelegálnym rybolovom,“ uvádza nás do deja svojej expedície Peter Korytár. Oblasť v okolí ostrova je známa svojím bohatým podmorským životom, ktorého súčasťou je niekoľko druhov žralokov, morských cicavcov, rýb a živočíchov, čo bolo aj cieľom cesty potápača z Partizánskeho.
Zamieril sem s ďalšími dvanástimi Slovákmi, aby mohli spoločne prebádať hlbiny vôd, do ktorých sa dostane len málo potápačov. „Ročne môže túto oblasť navštíviť zhruba 400 ľudí (vrátane posádok lodí), všetci musia mať povolenie od kolumbijskej vlády. S nami vycestoval loďou aj zamestnanec Kolumbijského úradu pre ochranu životného prostredia, ktorý dohliadal na to, či dodržiavame nariadenia a neznečisťujeme okolie. Dôležité totiž je, aby tam návštevníci nekŕmili ryby a morské živočíchy, aby nenarúšali ich prirodzený život,“ vysvetľuje Peter, ktorý s ostatnými Slovákmi a posádkou nemohol vkročiť na ostrov a celý čas prebýval na lodi. „Je tam zakázané šnorchlovať, kúpať sa. Pri týchto aktivitách by sme mohli vzbudiť záujem žralokov o nás a prišli by sa ´pozrieť´, čo sa tam deje,“ vysvetľuje dôvody prísnych ochranných opatrení.
Žraloky rôznych druhov a to v celých húfoch mal možnosť vidieť na vlastné oči a zažiť ich len na desiatky metrov. „Plávali okolo nás stovky žralokov galapágskych, bielohrotých, kladivohlavých. Bolo to čarovné,“ opisuje stretnutie s nebezpečnými živočíchmi, pri ktorých sa potápači pohybujú bez špeciálnej ochrany, zbrane či klietok. „Človek si musí dávať pozor a spolieha sa aj na kolegu, tzv. buddyho, s ktorým sa ponára a s ktorým si pod vodou navzájom kryjú chrbát. Napríklad v Malpele sa mi stalo, že mi strelila fľaša a behom chvíľky mi vyfučal kyslík v 30-metrovej hĺbke. Našťastie všetko dobre dopadlo,“ opisuje jednu z nebezpečných situácií a dodáva, že potápanie v hlbinách nie je nikdy bez rizika. Obzvlášť v Malpele, kde sa stretávajú viaceré oceánske prúdy a tie dokážu byť veľmi zradné.
„Raz keď sme boli pod vodou, prišiel taký prúd, že sme ho nevedeli ´ustáť´ a dosť nás to zobralo od lode preč. Keď si človek uvedomí, že je na otvorenom oceáne, nie je to sranda. Vtedy však nemá význam spanikáriť, lebo by sme mohli spotrebovať v krátkom čase veľa kyslíka, ale treba zachovať pokoj, uvoľniť sa a nechať sa unášať po prúde. Aj tak nám to dalo zabrať a ponor sme ukončili na šírom Pacifiku. Prúd nás vtedy odviedol za necelé dve minúty zhruba 300-400 metrov od miesta, kde sme sa potápali,“ spomína Peter na zážitok, ktorý našťastie dopadol dobre aj vďaka tomu, že súčasťou povinného výstroja je aj GPS lokátor, vďaka ktorému je možné nájsť potápača a prísť mu na pomoc. „Kým však príde posádka, nejaký čas to potrvá. Aj pri vynáraní sme sa vtedy dosť potrápili, bojovali sme s plávaním a keďže tam boli trojmetrové vlny, aj sme sa nalogali morskej vody,“ opisuje nepríjemnú situáciu na otvorenom oceáne.
Hoci už precestoval veľa krajín a riešil mnoho neštandardných aj bizarných situácií, cesta do Kolumbie preverila jeho odhodlanie zdolávať rôzne výzvy. „Už len samotná cesta do Kolumbie vo mne vzbudzovala obavy, nehovoriac o samotnom cieli cesty – ponore, na ktorý si mnohí ani netrúfajú. Človek musí byť v dobrej kondícii, aby to uplával, popasoval sa s oceánskymi prúdmi a zvládol aj morskú chorobu, ktorá ma neobišla. Aj mimo potápania sme mali viacero komplikácií a nevšedných zážitkov, od pokazenej lode v úvode zájazdu, cez ponuku kokaínu v uliciach prístavného mesta Buenaventura, stretnutia s neuveriteľnou chudobou v Kolumbii, až po odtrhnutie vrtule na lodi cestou naspäť… Bolo to búrlivé, ale všetko malo svoje čaro. Človek si po návrate domov váži oveľa viac to, čo má a v akom komforte žije,“ uzatvára s úsmevom a spokojnosťou rozprávanie o svojej neštandardnej dovolenke Peter, ktorý má už teraz v pláne ďalšie podobné výpravy s cieľom objavovať podmorský svet a jeho skryté poklady.
Foto: archív respondentov
![](https://novinytempo.sk/wp-content/uploads/2019/05/banner_sidebar_ex1.png")