Sedemnásťročná Partizánčanka Ema Madziová už šiesty rok študuje na miestnom gymnáziu. S autorskou poviedkou Kruhy života sa jej podarilo vyhrať v roku 2020 celoslovenskú súťaž SLOVO a dostala tak výnimočnú príležitosť vydať vlastnú knihu vo vydavateľstve Orbis Pictus Istropolitana.
Kedy si sa začala venovať písaniu?
Nie som si istá, ale pravdepodobne to bolo v prvom ročníku na základnej škole. Mala som (a doteraz mi leží na poličke) gýčový ružový denníček, do ktorého som si zapisovala svoje prvé prozaické texty. Zväčša to boli párriadkové rozprávky. Postupne som prešla z pera ku klávesnici. Ako zrejme každý začínajúci autor, aj ja som mala svoje obdobie písania nekonečných a nepoužiteľných románov. V štrnástich rokoch som sa vrátila naspäť ku kratším textom, poviedkam. S poviedkou Moja strana sa mi podarilo vyhrať cenu poroty v kategórii próza základné školy v 4. ročníku SLOVA a nasledujúci rok sa mi (tiež v súťaži SLOVO) podarilo s poviedkou Kruhy života vyhrať cenu poroty v kategórii próza stredné školy, cenu verejnosti a ocenenie absolútny víťaz.
Prezraď nám, o čom je tvoja poviedka?
Paradoxne to nie je úplne ľahké povedať. Dej je veľmi jednoduchý, hlavná hrdinka príde do kúpeľne a popri rannej hygiene si medzi svojimi blonďavými vlasmi nájde jeden ryšavý. Z nejakého dôvodu ju to rozruší, a tak ho pohotovo odstrihne. Ako určite všetci tušia, veľmi to nepomôže. Ryšavé vlasy sú, samozrejme, metaforou. Témou poviedky je jednostranná láska, ktorá pretrváva aj po rozchode a nie je ľahké zbaviť sa jej.
Bola si prekvapená, keď si vyhrala?
Vedela som, že sa to môže stať. Vyhlásenie absolútneho víťaza, ktoré bolo, žiaľ, kvôli pandémii online, som sledovala už ako minimálne víťazka svojej kategórie, keďže výsledky boli zverejnené ešte v máji minulého roku. Napriek tomu som si to veľmi nepripúšťala, vravela som si, že som na to príliš mladá. V čase písania poviedky som mala len 15 rokov. Okrem toho mi pripadalo logické, že keď rok predtým vyhrala próza, v tomto ročníku by mohli dať priestor zase poézii.
Kde si víťaznú poviedku môžeme prečítať?
Celý text je zverejnený na webovej stránke literárnej súťaže SLOVO – slovo.orbispictus.sk. Poviedku si môžete aj vypočuť, a to v podaní Viktora Vinczeho na Youtube.
Ako víťaz máš automaticky nárok na vydanie vlastnej knihy, aký je to pocit?
Rozporuplný. Na jednej strane je to výborná príležitosť, ktorá sa naskytne málokomu, a som veľmi rada, že som to práve ja. Vydať knihu som túžila už od malička. Zároveň to však vnímam ako obrovskú zodpovednosť nielen voči vydavateľovi, ale najmä voči sebe samej. To ma trochu desí.
Koľko času máš na jej napísanie?
Nemám presne stanovený termín, keďže nemám podpísanú zmluvu. Kvôli protipandemickým opatreniam som sa zatiaľ osobne nestretla s vydavateľom. Prišiel mi list, v ňom sa uvádzalo, že mám nárok na vydanie vlastnej knihy. Po telefonáte s vydavateľstvom som sa dozvedala, že by bolo dobré napísať rukopis zhruba do 2 rokov, tiež mi bolo povedané, že sa na nich môžem kedykoľvek obrátiť, ak by som potrebovala s niečím pomôcť. Protipandemické opatrenia sa momentálne uvoľňujú, takže dúfam, že sa čoskoro stretneme aj osobne.
Vieš už, o čom bude?
Mám jeden nápad, no sama som zvedavá, ako to nakoniec dopadne. Počas lockdownu sa mi totižto veľmi nedarilo písať. Som človek, ktorý je zvyknutý mať plný časový harmonogram, neustále sa kamsi ponáhľať, nestíhať, ale zároveň prijímať veľa podnetov. A to mi práve chýbalo. Skúšala som začať písať podľa starých nápadov odložených „v šuflíku“, no zakaždým som po pár stranách prestala. Nebolo to to, čo chcem písať, nebavilo ma to a nenapĺňalo. Tentoraz je to, našťastie, úplne iné. Zatiaľ však nechcem prezrádzať nič konkrétne.
foto: Ema Madziová, video: Youtube
![](https://novinytempo.sk/wp-content/uploads/2024/12/Banner-sutaz.jpg")