OBRAZOM: Unikátne zábery, ktorým sa dnes už ťažko verí. Najväčšia povodeň v histórii Partizánskeho

Aj Partizánske prežilo svoje veľké tragédie. Jednou z nich bola ničivá povodeň z roku 1966. Pre mladšie ročníky možno iba sci-fi, pre pamätníkov momenty, na ktoré sa tak ľahko nezabúda. 

V sobotu ráno 20. augusta 1966 o piatej hodine Partizánske i najbližšie obce zobudil prenikavý tón šimonovianskej sirény. Nezvolávala do práce, ale hlásila blížiace sa nebezpečenstvo povodne. To už cestný most vyše mesta, ani hrádze kapacitne nestačili na valiacu sa vodu, ktorá sa prihnala z horného toku Nitry a okolitých hôr. Prvý a zároveň povodňový náraz dostali Šimonovany. Netrvalo dlho a miestami voda dosiahla aj vyše metrovú úroveň. Celý rad rodín bol už vysťahovaný a ich príbytky vydané napospas vode. Medzitým sa začala prevaľovať aj cez viaceré miesta ochrannej hrádze.

Pomoc vojakov

Najviac bola postihnutá časť výstavby pozdĺž rieky Nitry s chýbajúcou kanalizáciou. Postupne voda zaliala väčšinu mesta. Z mnohých pivníc sa nič nezachránilo, pretože obyvatelia využili voľnú sobotu a boli odcestovaní. Kritický bod dosiahla povodeň v meste okolo obeda. Potom sa začalo blahodarne prejavovať úsilie vojakov z Topoľčian, ktorí spolu s občanmi mesta pomocou vriec s pieskom v kritických miestach navýšili hrádzu rieky. Ako udalosti komentuje Úderník, škoda len, že vojaci neprišli aspoň o 1 – 2 hodiny skôr. K dvadsiatej hodine už bola väčšina ulíc mesta bez vody a vtedy začala výdatnejšie odtekať aj z pivníc do kanalizácie.

Akú skazu spôsobila povodeň vo fabrike?

Hlášku z Prievidze o nebezpečí povodne o druhej hodine v noci prevzali príslušníci požiarnej ochrany. O hodinu a 15 minút zasadal štáb civilnej ochrany a povodňová komisia. Prvé záchranné opatrenia vykonali do podniku prizvaní vedúci hospodárski pracovníci s pomocou zamestnancov z nočnej zmeny. Zachraňovali výrobný materiál vykladaním do minimálnej výšky jedného metra, demontovali elektromotory a elektrárenské zariadenia v suterénoch. Čo vládali, zachránili, no rýchle bežiace hodiny a ešte rýchlejšia voda nedovolili zachrániť viac. O deviatej hodine ráno príval vody zalial suterény a potom aj prízemia fabrických objektov.

Škody za 15 miliónov

stúpajúca voda na nádvorí sa ustálila až okolo 21. hodiny. Vtedy boli dané do prevádzky čerpadlá. Pracovali nepretržite dva dni. Celková výška škôd sa odhadovala do osem miliónov korún, napokon boli vyčíslené za fabriku aj mesto na 15 miliónov. V obuvníckom podniku sa výroba obnovila v utorok 23. augusta. Ako píše Úderník, „život sa už naplno dostáva do normálnych koľají, to vďaka mnohým, ktorí aj pri tejto pohrome našli svoje správne miesto. No i tak sobota 20. augusta 1966 zostane najčernejším dňom v doterajšej histórii Partizánskeho…“