Tomáš Paule sa narodil v Partizánskom, po svadbe sa odsťahoval do Bánoviec nad Bebravou, kde žije už 5 rokov. K svadobnej fotografii sa dostal úplnou náhodou, stala sa však jeho láskou, ktorej sa venuje už viac ako desať rokov. Nedávno sa zaradil medzi elitu, podarilo sa mu totiž získať prestížny titul Európsky fotograf (EP).

Čo ťa priviedlo k práci fotografa?

Fotografia ako taká ma zaujímala už odmala. Ešte ako dieťa som sem-tam fotil na otcov filmový fotoaparát, neskôr na prvý digitálny kompakt či mobil. Až jedného dňa sa mi na letnej dovolenke dostala do rúk zrkadlovka. Veľmi ma očarilo rozmazané pozadie na záberoch. Hneď po dovolenke som si kúpil svoju prvú zrkadlovku a fotil všetko, čo mi prišlo do cesty. Nejakú dobu som sa hľadal, až som nakoniec zostal pri fotení ľudí. Prvou obeťou bola moja manželka (vtedy ešte priateľka), následne kamarátky, a tak to pomaly napredovalo. Učil som sa za pochodu, čítal články, pridával vlastné fotky na rôzne stránky, kde sa k nim vyjadrovali iní fotografi, ale hlavne som fotil a skúšal.

Spomínaš si na svoju prvú svadbu? Mal si trému, alebo vyšlo všetko podľa plánov?

Na prvú svadbu veru nezabudnem a teraz už na ňu spomínam len s úsmevom. Bol to obrovský stres. Pre mňa to bol krst ohňom. Jeden známy sa dozvedel, že mám fotoaparát a že sa venujem portrétom ľudí. Neviem, asi mu až tak nezáležalo na fotkách, keď oslovil mňa (smiech). Nepýtal sa, rovno mi oznámil, že vtedy a vtedy má svadbu a že ja mu ju budem fotiť. Povedal, že ak neprídem, fotky mať nebude. Vtedy začal stres. V hlave mi behalo: Ako nafotím zábavu, keď bude všade tma? Čo ak sa mi pokazí fotoaparát niekde v kostole? Musel som si dokonca požičať nejakú techniku, aby som mal, čo treba. A ako to skončilo? Mladomanželia boli spokojní s fotkami a ja som bol spokojný, že to nebolo pre mňa fiasko (smiech).

V čom sa líši svadobné fotenie od iných?

Svadba je jedna z najdôležitejších udalostí v živote človeka. Pri jej fotení musí byť fotograf všade, a pritom musí zostať nenápadný. Na určité veci má len jeden pokus. Sú proste momenty, ktoré nemá šancu nafotiť ešte raz. Preto človek musí vedieť, čo v akom poradí nasleduje a musí si byť 100-percentne istý svojou technikou.

Existuje ideálna svadba pre fotografa?

Každý ma iný ideál (smiech). Ja nie som spokojný so žiadnou svadbou. Nie žeby na svadbách bolo niečo zlé, to nie. Ale nie som spokojný so sebou. To je už ale taký môj vnútorný boj, ktorý vediem na každej svadbe. Tá ďalšia je pre mňa výzva v tom, že práve ona bude tá ideálna, no nie je. A to je dobré. Pretože táto nespokojnosť je to, čo ma posúva vpred.

Miesto svadobných portrétov patrí k tomu najdôležitejšiemu. Čo by mali zaľúbenci pri výbere zohľadniť?

Miesto by som posunul na druhú priečku. Na prvej je vždy nevesta a ženích. Celé je to o nich dvoch. Oni sú na fotkách číslo jeden, a až potom lokalita. Vždy je dôležité vyberať miesto, ktoré im je blízke, kam radi chodia, ktoré má pre nich nejaký hlbší význam, prípadne vyberať miesto, ktoré sa im páči, kde ešte neboli. Ďalej si určite treba stanoviť, či chcú svadobné portréty fotiť v deň svadby, alebo v iný deň. Čím ďalej tým viac je populárne fotenie mimo svadobného dňa, čo nám dáva väčšiu voľnosť a možnosť vycestovať aj na vzdialenejšie miesta. Pri dnešných možnostiach a cenách nie je nezvyčajné ani fotiť v zahraničí.

Kde naposledy si v zahraničí fotil?

Zaujímavé fotenie som absolvoval nedávno v Taliansku. Nevesta bola jedna z mojich modeliek a keďže sme sa poznali, vedel som, že obaja sú za každú srandu, ale aj to, že fotky pre nich znamenajú veľa. Premýšľali sme nad Toskánskom, nádhernom mieste zvanom Cinque Terre, nakoniec vyhralo jazero Lago di Braies. V piatok po práci sme vyrazili a na spomínané miesto dorazili okolo tretej ráno. Zhruba na 2 hodiny sme si pospali v aute, pred svitaním sa nevesta so ženíchom nachystali a s prvými slnečnými lúčmi sme začali fotiť. Pri jazere je také mólo so zaparkovanými loďkami, ktoré si doslova pýtalo, aby sme na ňom zaľúbencov odfotili.

Po príchode sme však zistili, že vstup naň otvárajú až o 9.00 hodine. Aby sme sa na mólo nejako dostali, museli sme nevestu a ženícha preniesť cez vodu. Potom nás tam „načapala“ pani, čo to mala pod palcom a začala sa rozkrikovať, že zavolá políciu. (smiech) Našťastie, sme stihli čo-to pofotiť ešte predtým, než sa tam nahrnulo milión turistov. Odtiaľ sme išli do mesta Tenno, kde som mal vyhliadnuté ďalšie skvelé miesto, no nerátal som s tým, že to je na druhom konci jazera, než sme mali ubytovanie, čiže nejakých 100 km. Mierne unavení sme sa dohodli, že sa ideme do mesta navečerať a poprechádzať…zobrali sme fotoaparáty a cestou sme urobili nečakané, no vydarené zábery z talianskych uličiek.

Aké miesta, lokality obľubuješ a prečo?

V podstate mi to je jedno, ak si ale mám možnosť vybrať, tak preferujem, samozrejme, prírodu. Les, lúka, hory, voda, more, čokoľvek, čo dobre vyzerá. Vždy, keď mám pár s trochu dobrodružnou dušičkou, tak sa snažím hľadať lokality, ktoré nie sú celkom bežné, napríklad Súľovské skaly.

Spomínaš si na fotenie, kde o adrenalín nebola núdza?

Počas nedávneho fotenia v spomínaných Súľovských skalách. Keďže sme si vybrali nedostupnú lokalitu, auto sme museli nechať na parkovisku a s technikou šliapať hore. Keď som si obzrel terén a pár sa postavil na vybrané miesto, zistil som, že stojím nižšie ako oni. Potreboval som sa dostať na ich úroveň, no bohužiaľ nebolo kde. Nakoniec som si všimol taký menší ihličnatý strom, skúsil som naň vyliezť, aj keď s obavami, či ma vôbec udrží. Keď som bol hore, ženích mi ešte podával foťák, oni sa rýchlo dali tak, ako som potreboval a pofotil som si. Vtedy som si povedal, prišiel som, pofotil som a už sem fotiť nepôjdem. Lokalita je zaujímavá, ale ako fotograf som sa cítil zle, práve kvôli nedostatku priestoru. Je tam nádherne, ale na takéto fotenie to je vhodné len na pár fotiek…

Ako s ľuďmi pracuješ, aby fotografie zachytili to, čo potrebuješ v danom momente?

Fotograf musí byť aj tak trochu psychológ. Ak je to možné, vždy sa snažím s párom stretnúť osobne ešte pred fotením. Porozprávame sa, preberieme nejaké veci ohľadne svadby, ich predstavy a podobne. Tak trošku sa oťukáme a spoznáme. Pri fotení to už potom ide ľahšie.

Čo je podľa teba najsilnejší zážitok z celej svadby?

Niekedy mám pocit, že svadby u nás sú bez emócií. Nájdu sa ale výnimky a ak ľudia svoje pocity prejavujú, je to pre fotografa raj. A myslím, že nenájdete fotografa, ktorý by v určitých momentoch nemal slzy na krajíčku. Najemotívnejšie však bývajú odobierky od rodičov.

Uprednostňuješ farebné alebo čiernobiele fotografie?

Ja milujem čiernobielu fotografiu. Je pravda, že niektoré fotky musia byť farebné, ale čiernobiela má svoje čaro a niektorým fotkám dáva pridanú hodnotu v podobe umocnenia atmosféry alebo emócie.

Poraď, podľa čoho si vybrať svadobného fotografa.

Za fotografa vždy hovoria jeho fotky. Teda v prvom rade by som poradil vyberať podľa fotiek. Následne si zistiť dostupnosť termínu, nakoľko bežne sa termíny obsadzujú aj rok dopredu. Nakoniec by mala byť cena.

Mnohí si myslia, že práca fotografa je splnený sen. Čo obnáša „život“ toho svadobného?

Neviem, či môžeme hovoriť o splnenom sne, ale je to práca, ktorá musí človeka baviť a musí ju robiť s láskou. Ak si niekto povie, že to je ľahké, tak to nie je pravda. Ak fotím svadbu, som mnohokrát na nohách aj 20 hodín. Počas nej musí byť človek v strehu, aby mu neušlo nič dôležité, pretože na svadbe neexistuje reparát. Potom nastáva nahrávanie nafoteného materiálu do počítača, zálohovanie, triedenie, post proces, tlač fotiek, a tak ďalej. Inými slovami, robota pre mňa nekončí tým, že skončí fotenie.

V lete si získal prestížny titul EP, čo vo svete fotografov tieto dve písmenka znamenajú a ako sa ti ho podarilo získať?

V roku 2018 ma na základe mojej práce prijali do Asociácie profesionálnych fotografov Slovenskej republiky. Úžasné na tom je, že medzi členmi sú fotografi, ktorých som dlhé roky obdivoval. Toto bola podmienka na to, aby som si mohol podať žiadosť o titul EP, ktorý je prvý z troch udeľovaných Federáciou profesionálnych európskych fotografov (FEP). Musel som vybrať 12 najlepších záberov, pričom odborná porota posudzovala, či spĺňajú prísne štandardy kvality. A nakoniec sa to podarilo. Mojou ďalšou métou je titul QEP. Na to musím dať dokopy ďalších 12 fotografií, ale lepších, ako boli tie prvé. A to nejaký čas potrvá (smiech).

Keď nefotíš svadby, čo iné a rád fotíš?

Ak nefotím svadby a je čas, chuť a nápad, tak sa venujem svojim vlastným projektom. Z tých výsledné zábery zasa posielam do rôznych medzinárodných súťaží. Prevažne ide o akty.

foto: Tomáš Paule

SÚVISIACE ČLÁNKYVIAC OD AUTORA