Prežila holokaust a napriek tomu necíti nenávisť: Dnes uznávaná vedkyňa rozpovedala svoj príbeh v Partizánskom

Prežila traumy, ktoré si väčšina ani nedokáže predstaviť. Na vlastnej koži pocítila silu nenávisti voči židovským občanom. Denisa Nikodémová, rodená Rosenthalová prišla svoj ťažký životný príbeh rozpovedať aj do Partizánskeho. Spoločne s Dagmar Mozolovou, rozhlasovou redaktorkou, už tretí rok chodia po Slovensku medzi študentov i verejnosť s projektom Prežili sme holokaust. Podujatie sa v Mestskom 3D kine konalo poslednú marcovú stredu.

O hrôzach druhej svetovej vojny sa počúva ťažko, ale je potrebné si ich neustále pripomínať, aby sme na tieto zločiny nikdy nezabudli a viac sa neopakovali. Dagmar Mozolová už niekoľko rokov zhromažďuje príbehy ľudí, ktorí prežili holokaust. Za svoju jedinečnú prácu získala aj ocenenie Krištáľové krídlo. „V roku 2013 som mala v Rádiu Regina naživo jednu diskusnú reláciu, kde sme skúmali vzťahy kresťanov a Židov v súčasnosti. Naživo som vtedy telefonovala pani Valovej do Kežmarku, ktorá mi rozprávala o tom, že keď s ňou bola mama tehotná, slúžila u nejakej bohatej nemeckej rodiny v Kežmarku. Jej mama spolu so svojou rodinou zachránila 11 ľudí, zatiaľ čo za plotom pochodovali nemeckí vojaci,“ priblížila rozhlasová redaktorka.

Tento príbeh v nej začal vyvolávať rôzne otázky, premýšľala, ako dokázali Židov uživiť, keď boli len sluhami, či sa nebáli, ako to celé prežívali. „Bolo to pre mňa niečo neuveriteľné, že tehotná žena podstúpila také riziko, aká úžasná sila, odhodlanie v človeku,“ poznamenáva Dagmar Mozolová. Vtedy sa rozhodla, že chce nájsť ľudí, ktorí hrôzy vojny zažili a spracovať ich príbehy. Za desať rokov sa jej podarilo objaviť neuveriteľných 200 životných osudov. Vysielané boli v relácii Encyklopédia spravodlivých.

Z rádia do televízie a kín

Neskôr začala spomienky týchto ľudí nakrúcať na kameru. „Bolo mi veľmi ľúto, že relácie zostávajú len v archíve Slovenského rozhlasu, do ktorého siahne málokto. Založila som občianske združenie Testimonium a začali sme ich nakrúcať na kameru. Neskôr som mala ďalšiu pohnútku, a to úžasných ľudí, ktorých som stretla, predstaviť verejnosti. Tak vznikol projekt Príbehy spravodlivých alebo výstižnejšie Prežili sme holokaust,“ ozrejmila autorka. Doobeda rozprávajú príbeh študentom, večer zase širokej verejnosti, podujatie býva sprevádzané hudobnými vystúpeniami.

Dagmar Mozolová mesiac pred smrťou navštívila aj vtedy 96-ročnú Zuzanu Dermekovú, ktorá ako mladá slobodná žena zachránila dvojročné židovské dievčatko menom Zorka. Jej príbeh spracovala ako film Mamička, ktorý je súčasťou projektu.

„Riskovala, postavila sa aj miestnym gardistom, gestapákom, bežala s ňou cez les, strieľali na ňu. Celý život ju brala ako svoju dcéru. Ukázala mi listy, fotky, obrusy, čo jej rodina Zorky posielala z Ameriky. Uchovávala si to ako veľký dar. Keď zomrela, povedala som si, že jej príbeh chcem spracovať ako prvý, na jej pamiatku. Bola to úžasná žena, ktorá rozprávala krásnou slovenčinou, počúvala by som ju hodiny. Úprimne veriaca stará pani, ktorá rozumela tomu, že zachrániť ľudský život je veľká hodnota,“ spomína rozhlasová redaktorka. Po dlhom pátraní sa Dagmar dokonca podarilo Zorku vypátrať. Žije v Amerike, keďže mala len dva roky, veľa si toho nepamätá, ale autorke projektu poslala videozáznam, vďaka ktorému sa jej oba príbehy podarilo prepojiť.

Ukrývali sa v lese i pivnici

Dagmar Mozolová spracovala aj príbeh osemdesiatdeväťročnej Denisy Nikodémovej, ktorej sa spolu so staršou sestrou Vierkou podarilo holokaust prežiť. O traumách z druhej svetovej vojny však začala hovoriť až po rokoch, práve v období, keď sa stretla s redaktorkou. Tá v relácii Encyklopédia spravodlivých priniesla príbeh Štefánie Pellerovej, vďaka ktorej sestry Rosenthalové prežili. Denisa Nikodémová sa narodila v Spišskej Novej Vsi. Jej otec Aurel Rosenthal vlastnil obchod so zmiešaným tovarom. Ten mu však zobrali. Inokedy šťastná rodina sa musela vysťahovať z hlavnej ulice, keďže tam už Židia bývať nemohli. Z jedného dňa na druhý prišli o všetko – práva, majetok, domov, bezpečie. V Spišskej Novej Vsi už zostať nemohli.

Šestnásť mesiacov sa skrývali v horárni v blízkosti obce Poráč. Nemohli vychádzať von, bolo to príliš nebezpečné. „Mám vnúčatá a už aj pravnúčatá a vždy som nad tým rozmýšľala, keď sme ich doma nedokázali desať minút udržať v pokoji, že ako sme to mohli vydržať. Človek skôr dospeje, keď má ťažké pomery. A keď vidí, že rodičia sú nervózni, nešťastní, nevedia, čo bude ďalej, budúcnosť žiadna. Takže pravdepodobne sme si to nejako uvedomovali. Zvlášť moja sestra vtedy veľmi rýchlo dospela,“ opisuje Denisa Nikodémová v rozhovore.

Hračky z chlebových omrviniek

Zmenu atmosféry v spoločnosti najťažšie znášala mama Marta. Zo svedectva Denisy Nikodémovej sa dozvedáme, ako im raz nasypala do mlieka otravu, aby svoje deti pred hrozným osudom uchránila, otec tomu ale v poslednej chvíli zabránil. Nakoniec všetci skončili v nemocnici v Levoči, kde si pre dievčatá prišla Štefánia Pellerová, ktorá ich zobrala k sebe domov. S rodičmi sa museli rozlúčiť. „Mama ma objala a povedala mi, že sa už nikdy neuvidíme a aby som na ňu nikdy nezabudla. Potom sa dlhšie zhovárala s mojou sestrou. Povedala jej, že mi musí nahradiť mamu, hoci bola len o niečo staršia odo mňa.“

Útočisko našli v rodinnom dome Pellerovcov, kde sa ukrývali v podkroví. Nemohli sa nahlas smiať, rozprávať, keby ich niekto začul, dopadlo by to zle pre všetkých. „Nemali sme knihy, hračky, nič. Z chlebových omrviniek mi sestra vytvárala zvieratká, spomínali sme si na rozprávky, ktoré sme v detstve počúvali, zahrala mi ich ako divadlo, nejako sme to prežili,“ hovorí Denisa Nikodémová.

Neskôr sa museli presunúť do pivnice, keďže v dome začal bývať nemecký dôstojník. Osud bol však neúprosný, ich mamu zajali ako židovskú špiónku, keďže mala českú národnosť. Odsúdili ju na smrť a spolu s ďalšími hromadne zastrelili. Masový hrob exhumovali a po oslobodení Spišskej Novej Vsi museli prísť obe sestry telo mamy identifikovať. Na ten pohľad nezabudnú nikdy. Otec bol vzdelaný, ovládal niekoľko jazykov, skončil v koncentračnom tábore, z ktorého sa mu podarilo vrátiť. „Prišiel domov zdravotne zničený. Už nikdy nebol taký ako predtým. Nemali sme nič, prázdny dom, vzal si hypotéku, založil znova obchod, potom mu ho znárodnili, nemohol sa zamestnať, lebo bol takzvaný kapitalista napriek všetkému, čo prežil. Bol veľmi znechutený,“ uviedla redakcii.

Stala sa z nej uznávaná vedkyňa

Napriek všetkému, čo Denisa Nikodémová zažila, necíti nenávisť. „Neviem, čo bolo v ľuďoch, keď dokázali tak ublížiť…“ Na oslavách konca vojny stretla vlani v Terezíne 90-ročnú ženu, pôvodom Češku. „Povedala zaujímavé slová: ´Celý život sa o to usilujem a dúfam, že sa mi to raz podarí, že sa na školách začne vyučovať predmet Tolerancia, pretože to nám chýba.´ To, čo sa rozprávalo, čo všetko Židia spôsobili, predsa nebola pravda. Boli to vymyslené dôvody pre nenávisť, aby bol človek zabitý za to, že má iný názor, náboženstvo, narodil sa v inej krajine. O čo horší je ten, ktorý má iné zvyky, veď preto ešte nie je škodný, nikomu neubližuje,“ znie jej odkaz.

Stala sa úspešnou ženou, vyštudovala fyziku, jej špecializáciou bola jadrová fyzika. Celý život pracovala v zdravotníctve, pôsobila ako poradca hlavného hygienika SR v otázkach ochrany pred ionizujúcim žiarením a likvidácie dôsledkov černobyľskej radiačnej havárie. Veľkú pozornosť venovala radiačnej záťaži detskej populácie pri lekárskych vyšetreniach, predovšetkým pri CT vyšetreniach. Stala sa z nej uznávaná vedkyňa, ktorá je stále aktívna a vzdeláva ďalšie generácie na vysokej škole. „Celý život som robila s mladými ľuďmi, čo mi dodnes veľmi pomáha. Snažila som sa začleniť do života, či už v škole, alebo neskôr v práci. Zostala mi hrozná trauma, že sa mi o tom ani nechcelo rozprávať. Chcela som žiť, tvoriť, chcela som byť taká ako ostatní,“ vysvetľuje vedkyňa.

Iniciatíva občianskeho aktivistu

Hlavným iniciátorom podujatia v Partizánskom bol Denis Blaho, ktorý v meste organizuje aj spomienkovú tryznu Nezabudnutí susedia. Projekt podporili samospráva i miestne cirkvi. „Všetko sa to znovu objavuje v našej spoločnosti. Či to vidím u politikov, od vulgarizmov, neúctivého správania, nenávisti na sociálnych sieťach, šikany na školách. Správame sa k sebe stále horšie. Práve preto je takéto podujatie potrebné,“ zdôrazňuje občiansky aktivista.

Foto: rodinný archív D. Nikodémovej, D. Mozolová