ROZHOVOR: Pavol a Ivana z Partizánskeho cestujú na maličkom aute okolo sveta!

Pavol Balajka a Ivana Kohútová z Partizánskeho si zamilovali cestovanie na vlastnú päsť už dávnejšie. Počas posledných rokov absolvovali stáže v Portugalsku, na Islande, ale aj výpravy naprieč Európou. V polovici apríla však začali svoj zatiaľ najadrenalínovejší nápad – cestu okolo sveta.

Čo vás viedlo k tomu, aby ste sa vybrali na cestu okolo sveta a sami?

Organizované výlety a rôzne balíčky zájazdov od cestoviek nie sú pre nás to pravé. Radi si svoje cesty plánujeme sami, zbierame informácie o krajinách a zaujímavých miestach, ich histórii. Pri organizovaných výletoch má síce človek k dispozícii delegáta, ktorý by mal všetky tieto informácie vedieť, ale chýba tomu tá štipka vzrušenia pri plánovaní a i samotnej ceste. Pri cestovaní máme radi slobodu, ak sa nám niekde páči, zostaneme tam tak dlho, ako chceme, ak nie, môžeme ihneď pokračovať ďalej. Radi sa túlame krajinou bez väčšieho cieľa a objavujeme náhodné miesta, o ktorých sme ani nevedeli, že existujú.

Koľko času dokopy strávite na cestách?

Za posledné roky väčšinu. Prvá naša väčšia cesta s autom bola do Portugalska na pracovnú stáž, po návrate sme leteli do Grécka na vzdelávacie kurzy, absolvovali menšie cesty po okolitých štátoch či pracovnú stáž na Islande, a potom dvojmesačnú autovýpravu do Nórska za polárny kruh. No a posledných 6 mesiacov sme na ceste okolo sveta s naším malým „Oplíkom“. Ak všetko pôjde podľa plánu, na ceste by sme mali stráviť ešte ďalších 15 mesiacov.

Ktoré krajiny ste zatiaľ navštívili a ktoré sa chystáte?

Pri ceste okolo sveta sme s našou malou Corsou navštívili Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko, Turecko, Gruzínsko, Arménsko, Azerbajdžan, Kazachstan, Uzbekistan, Tadžikistan, Kirgizsko, Rusko a zatiaľ 5 štátov USA. Pri čakaní, kým sa Oplík preplaví cez oceán na ďalší kontinent, sme prešli Taiwan, indonézske ostrovy Sumatra, Java, Komodo a z malej časti Bali. V Amerike nás čaká ešte minimálne 6 štátov, a potom Mexiko, Belize, Guatemala, Honduras, El Salvador, Nikaragua, Kostarika, Panama. V Južnej Amerike to bude Kolumbia, Ekvádor, Peru, Bolívia, Čile, Argentína a Uruguaj.

Ktorá krajina bola pre vás naj prekvapením?

Veľmi nás prekvapilo Turecko. Nakoľko je to vcelku známa destinácia, nemali sme od nej veľké očakávania, no opak bol pravdou. V Turecku si každý nájde to svoje od pláži cez pamiatky a hory až po moderné mestá, skvelé jedlá a milých ľudí. Krajina je plné malých odľahlých dediniek s pôvodnou kultúrou a zvykmi. Našou srdcovkou sa však stal Tadžikistan a jeho tyrkysovo modré jazerá ukryté vo Fanských horách s opustenými výšinami Pamíru, roztrúsenými malými dedinkami pri afganskej hranici, nami vysnívanou Pamírskou diaľnicou a s obyvateľmi, ktorí sú ochotní sa podeliť i o to posledné, čo majú.

A  sklamaním?

Arménsko a neskôr Indonézia nám veľmi nesadli. Kým sme sa pohybovali mimo bežných turistických trás, hlavne v prírode, tak to bolo bez problémov. Akonáhle sme sa dostali bližšie k známym miestam, často nás doslova až rozčuľovali miestni predavači a kšeftári. V Arménsku sa nám snažili neustále predať predražené suveníry, predavači boli neodbytní a dokonca nás raz jedna babka naháňala s pletenými ponožkami po cintoríne. A v Indonézii to bolo podobne. Na menej turisticky známej Sumatre sme sa s tým veľmi nestretli, ale Java a hlavne Bali boli plné podobných kšeftárov, ktorí občas doslova liezli až pod kožu. Hlavne miestni taxikári dokázali byť až agresívni. Na to, o akú lacnú destináciu ide, skúšali na ľudí rôzne finty a neraz sme boli svedkami, ako turisti platili sumy porovnateľné s tými vo Švajčiarsku.

Ako vás zmenilo cestovanie?

Každý deň sa naučíme desiatky nových vecí z histórie, geografie, miestnych zvykov, vždy sa na nás „nalepí“ aspoň pár slov z rôznych jazykov. Spoznali sme desiatky ľudí z celého sveta, ktorí nás inšpirovali rôznymi spôsobmi života. Veľakrát sme v cudzine odkázaní len sami na seba, čo si neurobíme, tak proste nebudeme mať. A čo je najdôležitejšie, zbavili sme sa veľa zlých predsudkov, ktoré sa často šíria o rôznych krajinách a kultúrach.

Cestovať tak dlho, to chce kus odvahy…aká bola príprava?

Asi 6 mesiacov sme zbierali informácie o všetkých krajinách, vyberali najvhodnejšiu a najzaujímavejšiu trasu, odhadovali potrebný rozpočet a asi 3 mesiace sme pripravovali auto a dávali dohromady potrebnú výbavu. Hlavne praktické prípravy prebiehali posledné týždne v zhone a nemali sme čas všetko poriadne otestovať. Na veľa nedostatkov sme prišli až po odchode. Na ceste sme už 6 mesiacov a hoci boli aj zlé chvíle, ešte ani raz sme si nepovedali, že sme mali radšej ostať doma.

A auto? Nepresviedčali vás doma, aby ste si vzali iné, novšie, väčšie?

To určite áno. Malý jednolitrový Opel Corsa je jednoznačne netradičné auto na cestu okolo sveta a aj my sme spočiatku zvažovali rôzne iné možnosti, ale nakoniec to vyhral náš „Oplík“.  Nesklamal nás pri predchádzajúcich cestách a aj teraz to zatiaľ bez väčších problémov zvládol zo Slovenska cez Áziu až do Ameriky. Je to už viac ako 30 000 kilometrov, odkedy sme vyrazili na cestu. Určite by v niektorých situáciách bolo hlavne väčšie auto výhoda, ale po ceste sme už stretli niekoľko terénnych áut, ktoré prešli podobnú trasu ako my a pritom mali veľké problémy s motorom, prevodovkou alebo rovnako ako my s odtrhnutými tlmičmi.

Ako ste sa s autom dostali z Ázie do Ameriky?

Cestu cez Áziu sme ukončili vo Vladivostoku, odkadiaľ sme auto do Ameriky prepravili na nákladnej lodi v kontajneri. Náš pôvodný plán bol začať americkú časť cesty v Los Angeles, ale naskytla sa príležitosť zdieľať kontajner s holandským motorkárom mieriacim do Vancouveru, a tak sme sa o náklady za prepravu rozdelili. Celá preprava bola pomerne jednoduchá a najhoršie bolo len čakanie na úradníkov, pečiatky a hlavne neustále meniace sa termíny, ktoré nám často rušili plány.

Ocitli ste sa niekedy v nebezpečnej situácii?

Ani nie. Boli sme na divných miestach, párkrát mali drobné potýčky s úplatku chtivou políciou a vojakmi, ale nikdy sme sa necítili byť ohrození. Skôr naopak, sme veľmi prekvapení, na akých dobrých ľudí sme po ceste natrafili. Niekedy tomu až sami neveríme, ako dokážu byť ľudia vo svete dobrosrdeční, milí a ochotní sa rozdeliť i o to posledné.

Ako vyzerá váš deň, kde prespávate, jete?

Väčšinu času kempujeme v prírode v našej „obytnej“ prestavbe, ktorú máme v aute. Máme i stan, ale za 6 mesiacov sme ho nepoužili ani raz, popravde sme veľmi leniví ho rozkladať (smiech). Ázia a Amerika sú na kempovanie doslova stvorené. V aute si vozíme varič, väčšinu bežných vecí z kuchyne a takmer každý deň varíme. Všade po svete sme zatiaľ bez problémov našli práčovne alebo čistiarne na pranie. Hlavne v USA sú skoro v každom meste. Sprcha sa dá nájsť v kempoch, na benzínových staniciach a odpočívadlách.

A čo ľudia, ako na vás reagujú?

Niekoľkokrát zaujala naša cesta domácich natoľko, že nás pozvali k sebe domov alebo na večeru. Je úžasné, že ľudia, ktorých sme stretli prvýkrát v živote, sú ochotní nám, úplným cudzincom,  pomáhať. Napríklad v Kazachstane nás pozvali na večeru a nocľah do mešity, v Turecku na vojenskú základňu, v Tadžikistane nás nechali prespať v miestnej reštaurácii a podobne je to i v USA.

Z čoho si to všetko platíte?

Zatiaľ sme si všetko hradili z vlastného vrecka. Okrem rodiny a kamarátov, ktorí nám pomohli s praktickými prípravami na cestu, nemáme žiadnych sponzorov. Hneď po ukončení univerzity sme odišli pracovať do zahraničia. Prvé mesiace sme strávili len ako dobrovoľníci, čo sa nám ale nakoniec vyplatilo. Získali sme veľa skúseností, zdokonalili sa v cudzích jazykoch a hlavne našli si veľa známych a kontaktov, ktorí nám pomohli nájsť si prácu. Za zhruba 14 mesiacov sme sa pokúsili ušetriť čo najviac a či to bude dostatok na celú plánovanú cestu až do Argentíny, to uvidíme.

Prezraďte nejaký najšialenejší zážitok z vašich ciest.

Bolo ich veľa, dobrých i zlých, ale jeden, na ktorý radi spomíname, je z Turecka. Tu boli v niektorých oblastiach časté vojenské kontroly, takzvané checkpointy. Na cestách stáli barikády, obrnené vozidlá a vojaci. Zväčša išlo len o kontrolu dokladov a auta, ale jedenkrát v tureckom Kurdistáne nás vojaci odviedli bokom. Chvíľu sa o nás zaujímali, kto sme, čo sme, kam ideme. Nečakali sme nič zlé, iba si mysleli, že nás zrejme nepustia tam, kam sme mali namierené. Zrazu sa ale veliteľ základne opýtal, či by sme si dali čaj. Boli sme trochu zaskočení, ale takéto pozvanie sa predsa neodmieta.

Komandér do vysielačky zavelil a o chvíľu na to už pripochodoval mladý vojak s táckou plnou čajov. Počas krátkeho rozhovoru sa z rutinnej prehliadky vykľulo i pozvanie na obed priamo na vojenskej základni. Samozrejme, že sme neodmietli a počas obeda nás neustále obskakovali, nosili pitie, čaje, zaujímali sa o Slovensko, o naše tradície, jazyk, ale i o našu cestu. Aby toho nebolo málo, tak sme v podvečer skončili na kurdskej svadbe v neďalekej malej dedinke. Na svadobnej hostine pod holým nebom, kde sa zišla celá dedina, nás privítal ženích, hneď pre nás našiel miesto a pohostil nás jedlom a pitím. Aj cez jazykovú bariéru sme si skvele rozumeli, chvíľami sme na svadbe boli hlavnou atrakciou a toľko fotiek, selfíčok a videí sme ešte nezažili (smiech). 

Kde prežijete Vianoce a Nový rok, už viete?

V USA môžeme zostať len do konca novembra, a tak zrejme nasledujúce týždne (možno mesiace), vrátane sviatkov, strávime v Mexiku. Kde konkrétne, to sa aj my sami necháme prekvapiť.

Čo poradíte ľuďom, ktorí chcú takto cestovať, no zatiaľ si netrúfajú?

Určite do toho! Na svete je veľa krásnych miest, pre ktoré stojí za to vstať z gauča. Život na cestách nie je vždy prechádzka ružovou záhradou a cestovať niekoľko mesiacov sa bez problémov určite nezaobíde, ale predsa ani život doma nie je vždy dokonalý. Je to možno otrepaná fráza, ale na cestách človek spozná, kým skutočne je a čo v živote chce. Odhodlať sa ísť na cesty nie je definitívne rozhodnutie, ktoré sa nedá zmeniť. Človek sa vždy môže vrátiť späť domov. Možno o týždeň, možno o mesiac a možno sa pre neho stane domovom celý svet. Slovensko nám nikam neutečie, ale naopak, veľa jedinečných miest vo svete sa mení závratnou rýchlosťou.

foto: Spolu na cestách – Together on roads