Marián Drahoš pôsobí ako vedúci pastorácie mládeže v Partizánskom. Za kňaza bol vysvätený v roku 2009. Málokto asi vie, že je aj šéfredaktorom medzinárodného časopisu, vydal niekoľko kníh a ovláda viacero cudzích jazykov. V rozhovore sa tiež dočítate o jeho začiatkoch, misii v Angole i vytrvalej práci s mládežou.
Ako si spomínate na svoje začiatky? Kedy ste sa rozhodli stať kňazom?
Vždy som inklinoval k čítaniu kníh. Keď som bol mladý, dostal som sa k saleziánom. Neskôr sa zo mňa stal aj animátor. Mal som na starosti nejaké skupiny. Postupne som zisťoval, že ma práca s deťmi naozaj baví. Nesie so sebou strasti aj radosti. Potom prišla väčšia kríza, saleziánske priestory sa vyprázdnili, prišli internet, mobily, sociálne siete. To bola naozaj facka. Mnohí saleziáni sme zostali sami. Priznám sa, že sme ani nevedeli, čo robiť s mládežou ďalej. Dôležité bolo vydržať.
Čo je pre vás na práci s mládežou najťažšie a čo najkrajšie?
Z rodín si nesú nejaké vzťahy. Ak sa narušia, kompenzujú si to oblečením, tvrdou hudbou a podobne. Začnú randiť v 13-14 rokoch, aby si nejako vynahradili vzťah – lásku, ktorú nedostali od rodiny. Rodičom často neveria, nechcú s nimi zdieľať svoje pocity, komunikácia istým spôsobom zlyháva. Krásne na tom je, že nejakým spôsobom sa v určitom veku pre mladých staneme presne tým, čo potrebujú – bútľavou vŕbou, bezpečným prístavom, ktorý hľadajú celý život. Buď si nájdu nejakú závislosť, ako drogy, nestriedmy spôsob života, diskotéky, alkohol, čo ich aspoň trochu priblíži k veciam, ktoré im dávajú zmysel. Alebo im ho dáva prostredie, ktoré im vytvoríme. Nejakým spôsobom nájdu v tom, čo robia, význam. Fascinuje ma byť pre nich niekým, kto ich podrží v ťažkej chvíli.
Takže sa vám so svojimi problémami zdôveria?
Neviem si dnes predstaviť niečo iné, čo by im dalo väčšiu sebaistotu ako pocit bezpečia. Nepotrebujú mi všetko vyrozprávať, keby som sa ich spýtal, určite s tým nemajú najmenší problém, ale jednoducho vedia, že sme tu vždy pre nich. Možno sa zdá, že nepotrebujú nič stabilné, že sú fluidní, raz tam, inokedy inde, ale práveže je to pravý opak. Keď má človek pokojné srdce, to je najviac, čo môže mladým ľuďom dať. Niekedy, keď máme stretnutie s chlapcami, tak dve hodiny presedíme, ani nemusíme nič rozprávať, len si tam sadnú a sú tam. Snažíme sa o pravidelnosť. Najväčším zázrakom súčasnosti pre mňa je, že k nám mladí stále prichádzajú.
Aké bolo vaše predchádzajúce pôsobisko?
Predtým, ako som prišiel do Partizánskeho, som dva roky pôsobil v Rožňave. Bola pandémia, veľa sa toho robiť nedalo. Predtým som bol päť rokov v Žiline, pracoval som s mládežou a tiež učil na miestnom gymnáziu. Mojím prvým kňazským pôsobiskom bol Bardejov. Mal som na starosti rómsku komunitu, nachádza sa tam miestna štvrť, kde bývajú len Rómovia. Venoval som sa tam aj mladým.
Rómska komunita je u väčšiny ľudí spojená s množstvom predsudkov. Kde vidíte najväčší problém?
Oni sa nás boja. Najprv som si myslel, že sú arogantní. Vo svojej komunite sa cítia prijatí, ale inak zakrývajú strach pred nami. Práca s nimi spočíva v tom, dať im sebaistotu. Nemusia sa porovnávať s väčšinou. Oni napríklad dávajú veľký dôraz na rodinu. Nie je pre nich dôležité, koľko zarobili, ale či sa dokážu zasmiať, zabaviť. Základ práce s nimi je naučiť sa ich jazyk, kultúru. Nazvať ich pravým menom. Keď sa na nich ale pozeráme ako na špinavých, zlých, čo vykrikujú na námestí, to nie je cesta. Oni sa len upevnia v malosti, uzatvoria sa do geta a problémy narastajú. Krik je spôsob ich komunikácie. Kto hlasnejšie kričí, ten vyhráva. Muž je viac ako žena. Starší je viac ako mladší. Keď som išiel v rómskej osade niekomu do domu, vždy som mal len tri zásady – rozraziť dvere bez zaklopania, okamžite zarevať a hneď si sadnúť za stôl. Keď sú na námestí, majú strach sa k nám začleniť, boja sa, preto sa takýmto spôsobom prejavujú. Oni sa boja nás a my zase ich. Ja už ale viem, ako s nimi komunikovať, keď chodím do rôznych miest na Slovensku, prihovorím sa im, porozprávame sa.
Mnohí ich vnímajú ako tých, ktorí nepracujú, nič nemusia, len berú sociálne dávky…
Rakúsko-uhorskí Rómovia boli zo všetkých najpracovitejší. V iných krajinách boli obchodníci, šmelinári, ale práveže u nás pracovali ako remeselníci, hudobníci, ľudoví liečitelia. V kronikách dedín sa píše, že keď bola žatva, najímali si Rómov. Aj na poliach si ich chválili. Predstavovali lacnú pracovnú silu. Mali vtedy regulovanú pôrodnosť. Od 15. storočia bol ich počet v Rakúsko-Uhorsku konštantný. Dovolili si maximálne 1-2 deti. Polroka kočovali, potom boli polroka na prácach. V roku 1952 v Československu vstúpil do platnosti zákon o zákaze kočovania, museli sa usadiť, prišli sociálne dávky – veľa detí znamená veľa peňazí, tam nastal koniec remesiel a oni sa tomu prispôsobili.
Ste autorom viacerých kníh. Na aký žáner sa zameriavate?
Úplne prvé knihy, ktoré som napísal, boli o Rómoch, keďže som sa danej téme venoval. Jedna hovorí o tom, akú majú predstavu o svojom Bohu, náboženstve, druhá, aký je ich sociálny život, aké majú vzťahy medzi sebou, ako vnímajú sviatky. Z výchovných kníh som ešte s terajším farárom na Šípku Petrom Naňom napísal knihu Ako dospieť v dnešnom svete. Doteraz sa používa na náboženstvách či duchovných obnovách. Je určená dospelým, ktorí sú síce dospelí vekom, ale stále sa ešte správajú ako malé deti. Ide o veľmi častý jav. Dospievanie sa posúva na neskoršie roky. Sme v EÚ štátom, kedy deti zostávajú bývať so svojimi rodičmi v jednej domácnosti najdlhšie. Asi rok sme len premýšľali, ako tému uchopiť, kým sme ju vôbec napísali. Veľa mladých sa zatvára do svojich izieb, z toho vzišla kniha Ako sa neuzatvoriť sám do seba v súčasnom svete. Napísali sme ju ešte pred pandémiou, a to sme vôbec netušili, čo covid spôsobí.
Pôsobíte ako šéfredaktor medzinárodného časopisu, ako ste sa k tejto práci vôbec dostali?
Časopis Nevi Yag (Nový oheň) je určený tým, ktorí sa v celej Európe venujú Rómom, migrantom, ľuďom, čo nemajú domov alebo kočujú, napríklad tí, čo pracujú na lodiach ako námorníci, cirkusanti, nemajú stabilný domov. Svojho času ma oslovili, či do časopisu neprispejem. Napísal som o projekte, ktorý sme pred pár rokmi rozbehli, keď som pôsobil v rómskej osade Plavecký Štvrtok. Jeho cieľom bolo, aby rómske deti bavilo chodiť do školy a aby sa doučovali. Vymysleli sme takzvaný detský podnik. Ja som bol jeho riaditeľom, dieťa muselo priniesť nejaké známky zo školy, muselo si ich zlepšovať z mesiaca na mesiac. Mohlo mať samé päťky, ale keď dostalo jednu štvorku, tým pádom sa zlepšilo. V pracovnej zmluve bolo napísané, že sa mu tým pádom zvyšuje plat. Za fiktívne peniaze si mohli kupovať rôzne výrobky, ktoré nám buď ľudia doviezli, alebo sme ich získali cez projekty. Založili sme turistickú kanceláriu, mohli chodiť na výlety. Ponúkli sme im prácu. Najali sme si rôznych remeselníkov, deti museli prísť načas do práce, rovnako odísť, podpísali sme s nimi pracovnú zmluvu. Majster, čo s nimi bol, napísal počet percent, na koľko si prácu odviedli. Projekt sa prudko rozbehol. Potom som o tom napísal článok do rómskeho časopisu. Prichádzali mi správy z celej Európy, ako sa to uchytilo aj v iných krajinách. Keď si ho prečítali, navrhli mi, či nechcem byť členom redakčnej rady.
Rokovací jazyk časopisu je francúzština, nemali ste s tým problém?
Úprimne, navrhli mi, aby som prišiel do Paríža, kde sa vždy schádzali, že mi celý pobyt zaplatia. Po francúzsky som vedel pár slov. Ale rozhodol som sa, že tam pôjdem. Počas stretnutia sa zhovárali o tom, ako by časopis vylepšili. Bolo mi trápne, nič som im nerozumel. Ale povedali mi, aby som prišiel aj nabudúce, čo ma naozaj prekvapilo. Neskôr šéfredaktor ochorel, ponúkli mi jeho miesto. Súhlasil som, stále som ale francúzštinu poriadne neovládal. Časopis vychádza v piatich jazykoch dva razy do roka. Po každom pobyte, čo som tam bol, som si kúpil francúzsku knihu. Prvú som prečítal bez toho, aby som niečo rozumel. Pri druhej som rozumel možno päť, pri tretej desať percent. Ale nevzdal som sa a po prečítaní desiatej som si už vedel preložiť všetko.
Cudzie jazyky sú vašou vášňou. Aké ďalšie ešte ovládate?
Taliančinu, portugalčinu, španielčinu, angličtinu, nemčinu, francúzštinu, poľštinu a češtinu. Veľmi ma bavia aj mŕtve jazyky. Starogréčtina je moja najväčšia láska. V poslednom čase som sa pustil aj do staroegyptčiny, sumerčiny, asýrčiny. Venujem sa tiež latinčine a rómčine, keďže som s danou komunitou pracoval deväť rokov. Momentálne pôsobím ako viceprezident Medzinárodného katolíckeho výboru pre Rómov. Ide o najväčšiu katolícku organizáciu v Európe, ktorá sa týmto ľuďom venuje.
Ako ste sa naučili toľko jazykov? To si vyžaduje úsilie, ale aj výnimočné nadanie.
Na cudzie jazyky nemám práveže ani trošku talent. Prvé som sa naučil z núdze cnosť. Študoval som filozofiu na vysokej škole v Taliansku. Keď som mal robiť skúšku z taliančiny, tak som sa daný jazyk jednoducho musel naučiť. Potom som bol na misii v Angole, čo je bývalá portugalská kolónia, tam som sa zase stretol s portugalčinou. Bol som tam sám, miestni nevedeli ani po anglicky. Zavážilo, že som v danej krajine priamo bol. Osobne to vnímam tak, že akonáhle sa človek naučí jeden, druhý, tretí jazyk, zrazu sa mozog akoby stane viac plastickejším.
Poviete nám viac o misii v Angole? Čo najsilnejšie ste si odtiaľ doniesli, čo vás formuje dodnes?
Bol som tam v roku 2005. Mal som zistiť, aké sú tam podmienky. Považujem to za asi najsilnejší zážitok v mojom živote. Na prvý pohľad som videl situácie, ktoré si človek myslí, že nikdy nezažije. Je to najviac zamínovaná krajina na svete, veľa chorôb, keď človek vypije špinavú vodu, môže zomrieť. Keď som do Angoly prišiel, stále tam prebiehala občianska vojna, ktorá trvala neuveriteľných 34 rokov. V jednej krajine proti sebe bojovali dva národy. Územie bolo rozdelené umelo, bez toho, aby sa prihliadalo na národy a národnosti. V Angole bojovali najsilnejšie jazykové a národné skupiny. Keď o niečom v dedine rokovali, po každom stretnutí sa postavili do kruhu a povedali si do očí, čo má jeden proti druhému. Keď mal hocikto s niekým problém a chcel to dotyčnému povedať, prišiel za starostom a povedal mu, nech zvolá „obadžango“. Na stretnutie musela prísť celá dedina. Dotyční si to museli vydiskutovať, kým neprijali riešenie, nikto nemohol odísť. Zo sociálneho a kultúrneho hľadiska sú na úplne inej úrovni ako my. Keď si to porovnám so Slovenskom, ako sme tu rozdelení, oni boli jednotní, lebo už viac nechceli zažiť vojnu. Išiel som tam ako do krajiny tretieho sveta. Slovensko je síce bohatá krajina, patrí medzi 30 najvyspelejších podľa OECD (pozn. red.), ale kde sme my, čo sa týka psychiky, vyrovnanosti, depresie a optimizmu? Dalo mi to naozaj veľa. Afrika nám vlastne môže byť v určitých veciach príkladom…
Ste naozaj všestranný. Dokonca máte aj vlastné vydavateľstvo.
Nabádam hlavne mladých, ktorí radi tvoria, nech si napíšu vlastnú knihu, neboja sa toho, nech si ju aj vydajú, že im s tým pomôžem. Poznám jazykového korektora, editora, tlačiara. Za tie roky mi veľmi veľa mladých dalo svoje práce. Teším sa z toho. Aj v Partizánskom som našiel pár takých, ktorí radi píšu. Už som si musel kúpiť vitrínu, aby som ich knižky mal kam dať. Problém tkvie v tom, že si neveria. Neuvedomujú si, že všetko, čo napíšu, sa odohráva v ich vnútri. Tým, že dnešný človek neverí, že jeho vnútro je krásne, tak aj to, čo dáva navonok, pokladá za niečo škaredé.
Ste autorom 11 divadelných hier.
Áno. Rovnako ma baví aj režírovanie. Nad divadelnou hrou je ale potrebné omnoho viac rozmýšľať. Dokážem ju napísať za 24 – 48 hodín. Ale dostať sa k tomu trvá niekedy aj rok. Musím si najprv dať dokopy námet, o čom hra bude, aké sú tam postavy, ich charakteristika, dej, prvky, zvrat. Najdôležitejšie je, že sa mi musí celý príbeh odohrať najskôr v hlave. Postavy musia ožiť. Až potom sa púšťam do samotného písania.
Momentálne jedno predstavenie aj nacvičujete.
Je to hra o donovi Boscovi, zakladateľovi saleziánov. Napísal som ju ešte v Žiline, je spomedzi všetkých zatiaľ najlepšie prijímaná. Komédia s peknými vzťahmi. Don Bosco je akoby duch, zjaví sa mafiánovi, ktorý je vo svojej podstate dobrý, jeho vnútro je ale zničené tým, že sa dostal do zlej spoločnosti. Ničí ľudí, vydiera ich. Don Bosco sa mu zjaví a on si myslí, že je skutočný a pomôže mu. Mafián je ale zaľúbený do dievčiny, ktorá je úplný opak, anjel, nevinný a dobrý človek. Don Bosco mu sľúbi, že získa jej lásku, keď sa zmení. Ukáže sa však, že to bol len výplod jeho fantázie. Mafián sa prestane zaujímať o svet, myslí si, že láska skončila. Celý príbeh spočíva v tom, že musí povedať pravdu, že bol mafián a robil zlé veci. Priznať si chyby, čo ho najviac zlomí. Komédia vystihuje súčasného človeka, ktorý prežíva vnútorné krízy, má v sebe ideál, že chce byť dobrý. Hovorí o tom, že sa netreba vzdávať. Záver neprezradím… 🙂 Premiéra bude 20. februára v Dome kultúry v Partizánskom. Všetci sú srdečne vítaní.
Foto: archív respondenta
Poznámka:
OECD – Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj
CCIT – Medzinárodný katolícky výbor pre Rómov
![](https://novinytempo.sk/wp-content/uploads/2024/12/Banner-sutaz.jpg")