Útočník HK Iskra Partizánske Patrik Michal o pôsobení v Kanade: „Radil mi aj otec hokejovej legendy Walter Gretzky“

Dvadsaťdvaročný hokejový center Patrik Michal začínal s ľadovým hokejom v rodnom Partizánskom v roku 2004. Väčšiu časť svojej doterajšej kariéry však strávil v mládežníckych družstvách v Topoľčanoch. V roku 2017 využil príležitosť a ako devätnásťročný odišiel za veľkú mláku do kolísky hokeja.

V Kanade odohral dve súťažné sezóny v juniorskej súťaži Greater Metro Hockey League za klub Saint George Ravens ležiaci v kanadskej provincii Ontario. Po návrate na Slovensko skúšal šťastie v klube z najvyššej poľskej hokejovej súťaže. V súťažnej sezóne 2020/2021 mal reprezentovať materský klub HK Iskra Partizánske v II. hokejovej lige mužov. Tú však prerušili a následne anulovali opatrenia voči šíreniu koronavírusu.

Hoci ste rodený Partizánčan, väčšinu svojej hokejovej kariéry ste strávili v kluboch mimo svojho rodného mesta. Ako si spomínate na svoje hokejové začiatky?

S hokejom som začínal ako šesťročný v Partizánskom. Najskôr v klube HK Čierni Jastraby a potom v HK Iskra. Za Partizánske som hral do piateho ročníka základnej školy. Následne som skúsil Orange ligu v Topoľčanoch, kam ma zlanáril tréner Miloš Paulovič. V susedných Topoľčanoch som odohral všetky žiacke kategórie, ale aj dorasteneckú a juniorskú. Neskôr ma oslovil klub ŠHK Havrani Piešťany, v ktorom som hral prvú ligu juniorov a stabilne som trénoval s družstvom mužov.

V roku 2017 ste odišli do Kanady, kde ste obliekli dres Saint George Ravens. Ako sa zrodilo vaše účinkovanie v tíme z krajiny, ktorá je považovaná za kolísku hokeja?

Po ukončení súťažnej sezóny v Piešťanoch som v roku 2017 v Námestove absolvoval Hokejový Pre-draft Kemp, kde ma zastupoval Tomáš Gbúr z agentúry Gbur Sports Agency, ktorý je jej zakladateľom. Bol to letný predsezónny výber, na ktorom okrem približne stovky mladých hokejistov nechýbalo aj množstvo hokejových agentov a trénerov zo zámoria. Hokejový kemp trval štyri dni a v poslednom zápase si ma všimol tréner Dane O´Neil z klubu Saint George Ravens a ponúkol mi kontrakt do zámoria.

Dve sezóny v Kanade – dvakrát finále

V klube Saint George Ravens ste pôsobili dve súťažné sezóny a v oboch ste sa prebojovali až do finále juniorskej súťaže GMHL. V prvom prípade ste podľahli tímu Almguin Spartans v pomere 2:4 na zápasy a v druhom ročníku ste s družstvom Ville-Marie Pirates prehrali 0:4 na zápasy.

Myslím si, že obe sezóny boli dosť úspešné, a to nielen pre mňa, ale aj pre klub. Dvakrát sme sa prebojovali až do finále ligy, no bohužiaľ, ako to už v športe býva, vyhráva iba najlepší. Účinkovanie v GMHL bolo pre mňa obrovskou skúsenosťou, hlavne čo sa týka zlepšenia hokejových zručností a získania nových návykov. Súťaž GMHL je veľmi kvalitná súťaž, ktorá sa dá porovnať s úrovňou našej Extraligy juniorov alebo 1. SHL. Presadiť sa v tejto lige bolo veľmi ťažké, už len preto, že som bol najmladší, a ešte k tomu aj Európan. Konkurencia bola obrovská, nakoľko som hral aj s hráčmi, ktorí pôsobili aj v jednej z troch hlavných kanadských juniorských súťaži – Ontario Hockey League.

Ako by ste opísali vaše účinkovanie v Saint George Ravens?

Prvá sezóna nebola vôbec ľahká, keďže som patril medzi hráčov označovaných ako „rookie“, teda nováčik. S priestorom, ktorý som dostával na ľade, som však bol spokojný, aj keď, samozrejme, vždy som chcel hrať ešte viac. Ale nikdy nič nebolo zadarmo, všetko som si musel poctivo odmakať na tréningoch i v samotných zápasoch. V druhej sezóne som už mal predsa len viac skúseností, tréner mi plne dôveroval a hrával som presilovky aj oslabenia. A tým, že som na sebe pracoval pod dohľadom druhého trénera Jordana Hatzingera, ktorý ma učil to, čo som dovtedy videl iba u hráčov v NHL alebo OHL, som sa dokázal viac presadiť. Mimochodom, na Slovensku som hrával v pozícii ľavého krídla, kým v Ravens zo mňa urobili centra (úsmev).

Bolo ťažké presadiť sa v konkurencii spoluhráčov v Saint George Ravens?

Ako som už spomínal, bolo to náročné. V Kanade však platí pravidlo, že je úplne jedno, v ktorej formácii hráš, jednoducho, všetci tvoria jeden tím, doslova jednu veľkú rodinu. A v tom je veľký rozdiel medzi klubmi na Slovensku a v zámorí. Keď som niečo nevedel, prípadne nepochopil na tréningu alebo v zápase, vždy mi tí najstarší spoluhráči zakaždým so všetkým pomohli. Základný káder hráčov tvorili domáci Kanaďania, ďalej sme tam boli dvaja Slováci, dvaja Česi, jeden Talian a v druhej sezóne som mal spoluhráča dokonca aj z Nového Zélandu.

Darček od otca Wayna Gretzkeho

Ako ste sa adaptovali na život v Saint George vzdialenom vzdušnou čiarou takmer sedemtisíc kilometrov od svojho rodiska?

Musím povedať, že veľmi dobre, našiel som si tam môj druhý domov a takpovediac aj novú rodinu. Saint George nepatrí medzi veľkomestá, každý sa tam s každým poznal a aj k nám sa správali veľmi priateľsky a milo. Spoznal som tam pravú kanadskú kultúru a nadviazal nové vzťahy. Býval som v rodine Adamsovcov, ktorí si ma prisvojili ako vlastného staršieho syna, čiže mal som dvoch náhradných kanadských rodičov i súrodencov (úsmev). Môžem teraz smelo tvrdiť, že mám dva domovy, jeden v Partizánskom a druhý v Saint George. Síce som počas pobytu v Kanade neštudoval, zato som sa na kurzoch veľmi zdokonalil v anglickom jazyku, ktorý som každodenne využíval oveľa viac ako svoj materinský jazyk.

Počas vášho pôsobenia v zámorí asi nebola núdza stretnúť významné osobnosti z hokejového diania…

To je pravda, stretol som množstvo hokejistov z NHL. Najviac však na mňa zapôsobilo stretnutie s Walterom Gretzkym, ktorý je otcom hokejovej legendy Wayna Gretzkeho. Je to už starší pán, ktorý žije v meste Brantford, kde sa narodil Wayne. Je to asi desať minút cesty autom od Saint George. Spoznali sme sa v kaviarni Tim Horton’s, kde som ho potom pravidelne stretával každý utorok na káve a takzvanej Boston Cream Donut. Je to veľmi milý pán s veľkým srdcom. Viac ráz som mal možnosť sa s ním rozprávať a počas našich debát mi dal veľa užitočných rád. Aj keď ho ľudia neberú ako celebritu, pre mňa je výnimočný, pretože vychoval jedného z najlepších hokejistov na svete. Tráviť s ním čas bolo pre mňa cťou. Dokonca raz, keď sme hrali play-off, prišiel počas prestávky aj k nám do šatne. Vedel, že hrám za Ravens a venoval mi knižku, ktorá je pre mňa najväčšou hokejovou cennosť, akú mám v zbierke. Vôbec to nemusel urobiť, ale chcel mi ju venovať, preto si to veľmi vážim. To sú tie momenty, ktoré človek len tak nezažije.

Ako vnímate skutočnosť, že počas pôsobenia v zámorí ste nedostali ani raz pozvánku do slovenskej reprezentácie do 20 rokov?

Priznám sa, trochu ma to mrzí, ale už to nezmením… Asi som nevynikal natoľko, aby som dostal šancu… Bola by to pre mňa veľká česť aspoň raz obliecť reprezentačný dres. Na druhej strane, pôsobenie v zámorí mi po hokejovej stránke dalo viac.

Po sezóne 2018/2019 ste ukončili svoje pôsobenie v Saint George Ravens. Čo bolo dôvodom? Nemali ste chuť pokračovať v niektorej zo zámorských súťaží?

Dôvod bol jednoduchý, nadišiel čas, kedy som sa chcel posunúť do mužskej kategórie a okúsiť takzvaný veľký hokej. Mal som chuť pokračovať v USA v FHL lige, no musím priznať, že zároveň som túžil byť už bližšie domova. Po dlhších úvahách nakoniec zvíťazil návrat domov.

Cez Katowice návrat do Iskry

Po návrate domov ste sa nepokúšali nájsť si angažmán v niektorom zo slovenských klubov?

Bol som na skúške v Poľsku v extraligovom klube v Katowiciach. Bohužiaľ, po troch mesiacoch som sa nakoniec nedostal do základného kádra, lebo mladších hráčov nahradili starší a skúsenejší legionári zo Švédska, Fínska a Ruska. Po tejto skúsenosti som už na Slovensku nemal chuť hľadať si angažmán, pretože aj tu bola situácia rovnaká a hrať zadarmo som nechcel.

Po desiatich rokoch ste opäť obliekli dres HK Iskra, aj keď zatiaľ len v prípravnom stretnutí. Aký to bol pocit?

Keď som opäť vykorčuľoval na ľad v Partizánskom, vyvolalo to vo mne krásne spomienky na moje hokejové začiatky ešte z detských čias. Pocit to bol úžasný, veď doma je doma. Navyše, kolektív, do ktorého som prišiel, mi vôbec nie je cudzí, pretože s niektorými chalanmi som hokejovo vyrastal. Som veľmi rád, že som spoznal aj starších hráčov a legionárov v tíme.

Nemáte ambíciu reštartovať v Partizánskom svoju hokejovú kariéru a posunúť sa napríklad do klubu z vyššej súťaže?

Samozrejme, neustále sa pohrávam s touto myšlienkou. Budem naďalej na sebe tvrdo pracovať a uvidím, aké možnosti sa mi naskytnú, kam by som sa mohol prepracovať. V prvom rade sa ale budem snažiť mojou hrou a nasadením prispieť k úspechom nášho tímu.

Ako vnímate celosvetovú epidemiologickú situáciu, ktorá výraznou mierou ovplyvňuje športové dianie?

Priznám sa, tešil som sa na comeback v Iskre, ale bohužiaľ, súčasná situácia nám nedovolila odohrať súťažné zápasy. Samozrejme, rešpektujem to, zdravie je pre každého prvoradé.

Foto: archív P. Michala