Lukáš Bučko z Veľkých Uheriec strávil niekoľko dní v nútenej karanténe v Gabčíkove, kde je dočasne vytvorená ubytovňa pre Slovákov vracajúcich sa zo zahraničia. Povolaním čašník, ktorý pracuje v neďalekom Rakúsku, však pred príchodom na Slovensko ešte netušil, že na hraniciach ho nebude čakať rodina, ale policajné jednotky.

V Gabčíkove si strávil niekoľko dní, sám si však o to nepožiadal…

Do Gabčíkova som sa dostal proti svojej vlastnej vôli. Všetko to začalo transportom z Rakúska, pri nastupovaní do autobusu v Tirolsku sme si mysleli, že autobus je zaplatený firmou a že nás odvezie na hraničný priechod a peši prekročíme slovenské hranice. Tam na nás vraj môžu čakať rodinní príslušníci, ktorí nás odvezú domov do domácej karantény. Bola to lož. Na hraniciach nás čakala policajná automobilová eskorta, neprišlo ani ku kontrole totožnosti, tým pádom bolo jasné, že o nás vopred vedeli. Policajti náš autobus potom navigovali až do Gabčíkova.

Koľko ste museli čakať, kým vás pustili z autobusu?

Prijatie do ubytovne bolo veľmi zdĺhavé a fyzicky i psychicky náročné, keďže sme zo Serfaus vycestovali v nedeľu 15. marca o 22.30 h večer a v sprievode policajnej eskorty dorazili do Gabčíkova v pondelok o 8.00 h ráno. Vystúpiť z autobusu sme nemohli, držali nás v ňom celé tri hodiny, kým sa veci pohli v ubytovaní tým správnym smerom. Celková informovanosť bola na mizivej úrovni, jediné čo nám na začiatku povedali, bolo, že sa zmenil priebeh epidémie na Slovensku a vláda vyhlásila núdzový stav, takže majú oprávnenie nás obmedziť na slobode a sme povinní sa, aj proti svojej vôli, zúčastniť nútenej karantény.

Čo si si pomyslel, keď si zbadal priestory?

Prvý dojem z ubytovania? Ošarpaný internát bez vybavenia, chladnička, televízia, internet, nedajbože nejaký spotrebič, nič také na ubytovni nebolo, a dokonca, ako mi bolo povedané, aj zakázané, takže čaj či kávu ste nemali šancu si spraviť. Samozrejme, po zverejnení sťažností ľudí a rodinných príslušníkov v médiách, začali ďalšie pavilóny a bunky zariaďovať a úroveň sa zlepšila. My sme patrili medzi prvú skupinu a na nás sa postupne vychytávali tie nedostatky a muchy.

Ako nútená karanténa prebiehala?

Ubytovaný som bol s kolegami z práce, takže to bolo malé pozitívum, plus to, že sme mali balkón, keďže sme mali prísny zákaz, čo i len vyjsť na chodbu ubytovne, nie ešte sa prejsť do parku. Strážení sme boli aj SBS službou aj políciou a tá aj pokutovala ľudí, ktorí sa snažili aspoň z izby do izby ísť pozrieť kolegov. Jedlo sme dostávali trikrát denne, na začiatku mi povolili jeden balík, ktorý mi priniesol známy, ale ani na to nemali rovnaký názor záchranári a hasiči, jedni tvrdili, že je možné prijímať doplnky stravy a druhí, že je to zakázané. Prišlo mi to tak, že samotní ľudia v organizácii sú zle informovaní.

Dostávali sa k vám informácie, napríklad aj o možnom testovaní?

Prvé 4 dni sme boli v totálnej izolácii a hlavne bez akýchkoľvek informácií, tie sme museli čerpať cez mobily a internet. Na prelome 4. – 5. dňa nám telefonicky oznámili, že za pár minút prídu zdravotníci a budeme testovaní. Test bol nepríjemný, keďže to bol výter z jazyka a nosnej dutiny, ale cele to trvalo do 2 minút a výsledok testu sme vedeli do 24 hodín. V médiách sa píše, že inkubačná doba je 12 až 14 dní, ale pri tomto type testovania vírusu je testom preukázaná doba 48 hodín, preto sme mohli byt testovaní najskôr až po 3 dňoch od nášho príchodu do karantény. Ja i moji spolubývajúci sme boli napokon negatívni, bohužiaľ, každý z našej rakúskej lokality takéto šťastie nemal.

Kedy a ako si sa dostal domov?
Z ubytovne som odišiel 20. marca, teda po piatich dňoch. Štát nám zabezpečil autobusy aspoň do krajských miest, ak išlo o väčšiu skupinu z tej istej lokality, boli buď autobusmi alebo hasičmi zavezení až domov. Ja som vystúpil v Trenčíne a keďže som mohol byť ako zdravý otestovaný človek v kontakte s inými ľuďmi, môj otec ma odviezol do Veľkých Uheriec, kde musím zo zákona dodržať zvyšok z povinnej 14-dňovej karantény, ale už s lepším pocitom negatívneho výsledku.

V Gabčíkove nie si už niekoľko dní, ako tento „zážitok“ hodnotíš teraz?

S odstupom času musím aj povedať, že som rád za absolvovanie nútenej karantény a testovania, aj keď to mohlo to byť určíte zorganizované na lepšej úrovni. Dôležité však je, že som zdravý a hlavne nie som hrozbou pre príbuzných a širokú verejnosť. Odporúčam každému, kto príde zo zahraničia, aby sa podrobil testovaniu a karanténe, tých pár dní sa tam dá isto vydržať, treba si uvedomiť, že od toho závisí zdravie a život nás všetkých.

foto: archív Lukáša Bučka

SÚVISIACE ČLÁNKYVIAC OD AUTORA