Povstalecké Baťovany v umení: Pozrite si ilegálny leták či maľbu vyzbrojovania partizánov

V dejinách ľudí a národov sú udalosti, ktoré je nutné si neustále pripomínať. Takouto udalosťou je nepochybne aj Slovenské národné povstanie a to, čo sa odohralo pred jeho vypuknutím.

Tento rok si pripomíname 77. výročie vyvrcholenia národno-oslobodzovacieho boja v podobe vypuknutia Slovenského národného povstania. Síce bolo o bojoch či osudoch bojovníkov napísaného už veľa, v súvislosti s rozprávaním o Povstaní zabúdame na kapitolu kultúry, ktorá bola dejinnými udalosťami veľmi poznačená. Kultúra mala a aj má v našich životoch veľký význam a je na každom kroku v rôznych podobách.

Ilegalita a umenie

Ani vojnové udalosti nezabránili umelcom, aby svoje pocity, nálady a myšlienky interpretovali prostredníctvom svojich malieb či piesní. Rovnako tomu bolo i v období ilegálneho hnutia v rokoch 1939 – 1945. Umelci (či už amatérski, alebo fašistickým aparátom netolerovaní profesionáli) tvorili významný článok medzi ilegálnym hnutím a slovenskými občanmi.

Od roku 1941 badať na Slovensku silnejúce ilegálne bunky, ktoré sa, okrem iného, venujú vydávaniu a rozširovaniu letákov a plagátov. Tieto nelegálne a ťažko rozmnožované letáky boli rozhadzované pozdĺž železničných tratí, na cestách, vyvesované na verejné miesta.

Ba neraz sa stalo, že si ich pracovníci tovární našli i na pracovisku či vo svojom oblečení. Tieto ilegálne letáky neboli ľudáckym režimom tolerované, pretože ich obsah bol v priamom rozpore s ideológiou fašizmu, kritizoval štátnych predstaviteľov a prinášal pravdivé informovanie o udalostiach na vojnových frontoch.

Inak tomu nebolo ani v našom okolí. Prvé letáky boli v Baťovanoch vytlačené po dohode Emila Vojtylu, učiteľa nemčiny v Baťovanoch, s Albínom Grznárom v roku 1940. Na spoločnom stretnutí sa obaja dohodli na postupe pri tejto činnosti. Z Bošianskej ľudovej školy bol do Baťovian prinesený jednoduchý cyklostyl, na ktorom sa začali rozmnožovať letáky protištátneho charakteru.

Miestnu žandársku stanicu neustále zamestnávalo referovanie nadriadených o nájdení ilegálnych letákov na verejných miestach. Vďaka tomu, že boli baťovianski žandári napojení na ilegalitu, tvorcovia týchto letákov a ich distribútori neboli nikdy odhalení. Všetky hlásenia žandárov boli „na jedno kopyto“ a vyšetrovanie bolo zámerne sabotované.

Baťoviansky ilegálny leták sa dostal i do otvoru, ktorý bol pripravený pre uloženie základného kameňa nového kostola v Baťovanoch. Dovedna tri letáky boli zrolované a obviazané ružovou niťou. Spôsobilo to veľký rozruch, keďže sa slávnosti zúčastnil i Jozef Tiso. Letáky sa ale k nemu nedostali, keďže ich našiel stavbyvedúci nového kostola. Neskôr boli zničené, ale svoj účel – pobúriť zúčastnených slávnosti – splnili.

Okrem informačných článkov mohol čitateľ v týchto letákoch nájsť i rôzne kresby, karikatúry politikov a verejných činiteľov, básne či piesne, ktoré nápaditým spôsobom odrážali vtedajšiu politickú situáciu. Boli to práve umelci, ktorí tlačoviny dopĺňali týmto obsahom. Vydávanie týchto letákov pokračovalo na Slovensku až do jeho oslobodenia v roku 1945. Po vojne sa ukázalo, že umelecké cítenie ľudí, ktorí boli väznení v koncentračných táboroch, nepotlačia ani tamojšie ohavné podmienky. Mnohým sa podarilo získať papier a kresliace náčinie, vďaka ktorým mohli zachytiť krutosť nacistov priamo na mieste a sebe vlastným spôsobom.

Po vojne

Po zahnaní vojnových mračien nad Slovenskom sa téma SNP stala v umení značne dominujúcou. Viacerí umelci (hlavne tí, ktorí sa priamo zúčastnili bojov v SNP) sa snažili zachytiť obraz ilegality a povstaleckých bojov tak, ako si to pamätali. Okrem iných sa k činu dostali i sochári, ktorým pod rukami vznikali plastické diela zobrazujúce motívy vojakov či partizánov. Tie boli zhotovované i na objednávku spolkov a obcí a stávali sa súčasťou pomníkov a pamätných miest. Ani fotografi nezaháľali. Rekonštrukcie bojov v Slovenskom národnom povstaní sa temer ihneď po vojne stali motívom umeleckej fotografie.

Po roku 1948, kedy sa moc sústredila v rukách jednej strany, sa téma SNP chtiac-nechtiac stala (spolu s témami oslavujúcimi robotnícke hnutie) dominujúcou. Výjavy z bojov tvorili neoddeliteľnú súčasť galérií, kultúrnych stánkov a verejných budov – či už vo forme obrazov, grafík alebo mozaiky.

Filmové plátno nebolo výnimkou. I tu sa téma SNP stala jednou z ústredných. Rovnako tomu bolo i v literatúre. Spisovatelia často idealizovali partizánov a ilegálnych pracovníkov. Prisudzovali im iba kladné vlastnosti a odmietali akékoľvek negatíva. Z partizánov a vojakov sa stali nedotknuteľní bohovia. Spisovatelia často nedbali osudov jednotlivca, do popredia sa dostal obraz kolektívu. V 60. rokoch nastalo uvoľnenie v mnohých smeroch, ale trvalo len krátko. Počas normalizácie boli mnohé diela vyradené z knižníc a kníhkupectiev a vracali sa tam len ťažko. Sochy a pamätníky nie sú výnimkou. Napokon, časom sa stali neoddeliteľnou súčasťou spoločenských priestorov našich miest a obcí a aj napriek tomu, že žijeme v slobodných časoch, pripomínajú nám, že slobodu sa dá ľahko stratiť, ale vybojovať si ju späť, je náročné.

Vyobrazovanie Slovenského národného povstania

Ako je všeobecne známe, náš región bol udalosťami v auguste roku 1944 silno ovplyvnený. Ako robotníci, tak aj inteligencia a široké spektrum obyvateľstva podporovali národno-oslobodzovacie hnutie v dobách ilegality a mnohí z podporovateľov sa neskôr zúčastnili povstaleckých bojov. Baťovanom (a neskôr Partizánskemu) sa po vojne venovala veľká pozornosť i v umení. Dominujúcimi motívmi malieb, kresieb a fotografií sa stala výstavba mesta, výroba v podnikoch a vyobrazovanie (často zidealizované) Slovenského národného povstania v našom regióne.

V tomto smere boli aktívni najmä miestni umelci, ktorí na základe objednávok od podnikov a predstaviteľov mesta zhotovovali rôzne práce. Maľby vyobrazovali ilegálne schôdze, vyzbrojovanie partizánov či jednotlivých účastníkov povstania. Väčšina z týchto diel bola neskôr súčasťou Domu revolučných tradícií.

Osudy baťovianskych partizánov boli prezentované i na filmovom plátne. Snáď najznámejší je film „Zlomené krídla“, ktorý mapuje osud Alexandra Makarenka. V Partizánskom žili a pracovali aj spisovatelia. Najznámejší z nich, Rudolf Jašík, sa taktiež venoval téme Slovenského národného povstania. Jeho knižné diela boli neskôr sfilmované a často reprízované. Regionálni historici a spisovatelia taktiež nezaháľali. Mapovali dejiny mesta a Povstania, i keď bolo ich písanie často ideologicky ovplyvnené.

Po roku 1989

Po spoločensko-politických zmenách v roku 1989 téma Slovenského národného povstania ustúpila do úzadia. Masové oslavy a ideologické vyzdvihovanie partizánov nemali v novej spoločnosti miesto. Umelcom, ale i širokej verejnosti sa téma SNP zhnusila. Niet sa čomu čudovať. SNP bolo komunistickou vládnucou mocou využívané na politické účely – vrstvy si ním potvrdzovali svoje zotrvanie pri moci a prisudzovali mu značný ideologický nádych. Nepriznávali sa zásluhy členov občianskeho odboja a iných politických strán než komunistickej. Ľudia toho mali skrátka dosť.

Na dlhé obdobie sa téma SNP z umenia prakticky vytratila. V dnešných časoch sa pozvoľna vracia späť. Ani v Partizánskom tomu nebolo inak. Maľby a kresby partizánov sa vytratili z verejných miest. Dom revolučných tradícií, kde bolo umiestnených najviac umeleckých predmetov spojených so SNP, zanikol. Publikácie venované SNP sa vytratili z knižníc domácností.

I napriek snahám niektorých skupín obyvateľstva sa tradícia Slovenského národného povstania z Partizánskeho nevytratila. I vďaka sochárom, architektom a dobrovoľníkom, je nám partizánske hrdinstvo stále blízke. Nachádza sa tu pomerne veľký počet pamätníkov, ktoré nám pripomínajú dôležité míľniky v našom národno-oslobodzovacom hnutí. Väčšina z nich, ktoré boli v Partizánskom vybudované, stojí dodnes. Na niektoré sa zabudlo… Na prínos a odkaz SNP však naše mesto nemôže nikdy zabudnúť.

Zdroj fotokópií: OZ PHKaOP