ROZHOVOR: Nemá ani 30 rokov a je z nej operná hviezda. Slávka Zámečníková z Bánoviec nad Bebravou

Len málo ľudí tuší, že z Bánoviec nad Bebravou pochádza mladá a talentovaná sopranistka Slávka Zámečníková. Nemá ani 30 rokov, no jej nadanie už stihlo očariť celý operný svet. Napríklad v roku 2016 prevalcovala konkurenciu na Medzinárodnej súťaži Antonína Dvořáka v Karlových Varoch, o dva roky neskôr vyhrala ďalšie prvé miesto na Medzinárodnej súťaži Accademia Belcanto v Grazi. V rozhovore na seba prezradila, prečo sa rozhodla ísť cestou umelkyne a čo pre ňu znamenalo zrušenie Olympijských hier v Japonsku. 

Ako si spomínate na Bánovce a svoje detstvo?

V Bánovciach som strávila 17 rokov svojho života, takže mám na svoje rodné mesto množstvo krásnych spomienok. Pamätám sa, že ako dieťa som väčšinu svojho času trávila v Základnej umeleckej škole, kam som chodila od šiestich rokov. Zažila som nespočetné veľa krásnych momentov, koncertov a vystúpení, na ktoré sa moja rodina vždy veľmi tešila. Dodnes som v kontakte so známymi, s ktorými som v zbore vyrastala a pár z nich so mnou dokonca študovalo na bratislavskom konzervatóriu. Boli to veľmi pekne bezstarostné časy, vtedy ešte bez internetu a iných vymožeností. Napriek tomu nám nič nechýbalo, viac sme si užívali jednoduché malé radosti a mám pocit, že sme sa zo všetkého vedeli oveľa viac tešiť.

Kedy sa vo vás ozvala túžba stať sa opernou speváčkou?

Keď som mala približne 16 rokov, moja učiteľka spevu na ZUŠ Simoneta Adamková ma spolu s ostatnými žiakmi zobrala do Slovenského národného divadla na moju prvú operu, Smetanovu Predanú nevestu. Pamätám sa, že to bol pre mňa neopísateľný zážitok. Fascinovala ma súhra všetkého, čo som videla na javisku. Od tej chvíle som nemyslela na nič iné, len na to, aké úžasné by bolo môcť stáť tam tiež a pritom svoj hlas ovládať natoľko, že spev bude poslucháčovi pripadať ako tá najjednoduchšia vec na svete.

O vašom talente nebolo pochýb už počas základnej školy. Ako vyzerala vaša cesta za snom?

Popravde som nikdy neočakávala, že sa spev stane mojou profesiou. Počas štúdia na gymnáziu som premýšľala o štúdiu medicíny alebo podobnom obore. Až po tom, čo som vyhrala zopár speváckych súťaží a po zážitku v SND, mi moja učiteľka spevu navrhla, aby som šla na prijímacie skúšky na Konzervatórium v Bratislave. Vyskúšala som to a vzali ma. Na konci druhého ročníka som teda prerušila štúdium na gymnáziu a presťahovala som sa do Bratislavy, kde som sa venovala spevu znovu od prvého ročníka. Po ukončení štúdia som sa začala obzerať po vysokej škole a moje túlavé topánky ma nakoniec zaviedli práve do Berlína.

Prečo nie Slovensko? Nemali ste obavy, ako to zvládnete?

Po maturite som úspešne urobila prijímačky na VŠMU, ale v tom čase tam nebol taký pedagóg, ku ktorému by som chcela ísť ďalej študovať. Keďže som sa rada učila jazyky, povedala som si, že skúsim šťastie v zahraničí. Počas leta 2013 som sa zúčastnila zborovej akadémie Schleswig-Holstein Music Festival Choir Academy v Nemecku. Jeden z koncertov sme mali aj v berlínskom Konzerthause, bola to Mahlerova 2. symfónia pod taktovkou maestra Eschenbacha. Celý Berlín ma už od začiatku uchvátil a celkový prístup Nemcov k umeniu ma nesmierne fascinoval. Videla som, že kultúra tu funguje na naozaj vysokej úrovni. Hneď vedľa Konzerthausu stála (teraz už moja Alma Mater) Hochschule für Musik Hanns Eisler, kde som sa vtedy odvážila nazrieť. Napadlo mi, prečo si nepodať prihlášku práve sem? O pár mesiacov som teda šla na prijímacie skúšky a vzali ma. Bol to úžasný pocit a, samozrejme, aj obrovská zmena môjho doterajšieho života. Nikdy som však ani na moment neoľutovala, že som sa rozhodla ísť práve touto cestou.

Váš životopis je naozaj bohatý, samé výhry, ocenenia… Čo považujete za svoj najväčší úspech?

Najväčší triumf je väčšinou ten, ktorý sa odohráva momentálne. Pamätám sa, že keď ma pred tromi rokmi vzali do operného štúdia berlínskej Staatsoper, bol to pre mňa dovtedy najväčší úspech. Momentálne je to určite fakt, že sa mojím novým domovom stane Viedenská štátna opera. Myslím, že každý malý krok a úspech bol v mojom živote veľmi dôležitý. Dokopy mi vydláždili cestu k splneniu snov, o ktorých som sa ani neodvážila uvažovať ako o reálnych. Všetko má svoj čas a som rada, že sa veci vyvíjali postupne. Niekedy môže byť veľký risk, ak sa človek zo dňa na deň stane hviezdou operného neba. V tejto profesii musí mať spevák prax s ovládaním samého seba počas akejkoľvek situácie, ktorá sa na koncerte či predstavení môže odohrať. Treba mať veľmi pevné nervy a kto nie je pripravený, môže zlyhať na plnej čiare.

Ktorú z postáv ste si najviac obľúbili a ktorá bola, naopak, pre vás najnáročnejšia?

Veľmi rada som spievala Nanettu vo Verdiho komickej opere Falstaff. Milujem opery, v ktorých sa človek na javisku aj zabaví. Vtedy doslova zabudnem, že ide len o divadlo a dokážem sa absolútne uvoľniť a hrať v podstate rolu samej seba. Náročnejšia bola pre mňa práve rola Dircé v Cherubiniho v opere Médée, ktorú som stvárnila v Berlínskej štátnej opere len nedávno. Bola to tragická rola budúcej nevesty, ktorá bojovala s viacerými obavami o budúcnosť a tiež s faktom, že jej nastávajúci je neverný. Navyše jej part bol vokálne veľmi náročný.

Koronakríza zasiahla aj kultúru. Ako to vnímate z pohľadu práce, ale aj umelkyne?

Práve v tomto období som mala kalendár naplnený množstvom dôležitých vystúpení a koncertov, ktoré by ma kariérne posunuli o poriadny krok vpred. Keď sa kríza ešte len začala, bolo pre mňa, samozrejme, obrovským sklamaním, keď sa všetko postupne rušilo. Snažila som sa to však zobrať z tej pozitívnej stránky a voľný čas využiť štúdiom a činnosťami, na ktoré som si normálne nikdy nenašla čas. Začala som viac športovať, maľovať, trénovala som taliančinu a takisto som naštudovávala nové role. Po rokoch venovania sa hlavne práci som si trochu vydýchla a myslím si, že mi to svojím spôsobom tiež prospelo.

Ak by ste mohli porovnať kultúru, operný spev a záujem oň v Berlíne a na Slovensku?

Viacero ľudí sa ma už pýtalo, prečo v Nemecku kultúra funguje na takej vysokej úrovni. Určite to má dočinenia s ekonomickou situáciou štátu, ale takisto s dlhoročnou tradíciou klasického umenia a aj so záujmom ľudí oň. Mentalita ľudí je sústredená na iné veci a myslím si, že aj bezstarostnejší pohľad na svet či túžba po určitej úrovni a kvalitne prevedenej práci nastavuje latku oveľa vyššie ako u nás. Samozrejme, je to iba môj pohľad na vec a do jadra tohto všetkého obyčajný človek nemá šancu nazrieť. Je to komplex viacerých kultúrnych opatrení a taktiež možno politických záležitostí. Faktom však ostáva, že kultúra je v Nemecku neporovnateľnejšie dôležitejšia, ako u nás na Slovensku.

V lete ste sa mali predstaviť na Letných olympijských hrách v Tokiu v sprievode berlínskych filharmonikov. Ako sa vám takáto príležitosť naskytla a ako vnímate ich zrušenie?

Priznám sa, že dodnes neviem, kto ma odporučil. Dostala som email od agentúry Gustava Dudamela, ktorý mal projekt dirigovať. V ňom sa písalo, že ma vybrali ako reprezentantku Európy, aby som vystúpila na otváracom koncerte OH. Každý zo štyroch sólistov bol totiž z iného kontinentu, rozhodne veľmi zaujímavá myšlienka. Bola by to moja prvá cesta do Japonska a vôbec prvá účasť v programe hier. Viete si predstaviť, aká som bola sklamaná, keď som sa dozvedela, že olympijské hry boli presunuté. Navyše náš pôvodný program nemôže byť presunutý o rok, keďže Berlínska filharmónia mala v tom čase už budúcu sezónu naplánovanú.

Aké máte plány na najbližšie mesiace?

Verím, že od septembra sa veci postupne vrátia do pôvodných koľají, aj keď, samozrejme, treba rátať so značnými obmedzeniami. Divadlá však postupne začínajú ponúkať náhradný program, rôzne koncerty s obmedzeným počtom divákov či live prenosy. Vyzerá to teda, že veci sa postupne hýbu a o pár mesiacov sa budem môcť znova vrátiť do „práce“. V septembri ma čaká premiéra Figarovej svadby v hessenskom Staatstheater, kde prvýkrát vystúpim na pódium v role Grófky. Po tomto debute a ešte krátko pred začiatkom môjho účinkovania vo viedenskej Staatsoper sa v Slovenskej filharmónii predstavím na sólovom recitáli v rámci Bratislavských hudobných slávností 28. septembra. Aj touto cestou všetkých srdečne pozývam.

foto: Alfheidur Erla, slavkazamecnikova.com, FB