Partizánčan Adrián Adamec má 24 rokov a študuje na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave na Fakulte masmediálnej komunikácie. Jeho krátkometrážny sci-fi film Alternate, ktorý je plný 3D efektov, si pred niekoľkými dňami odniesol ocenenie z česko-slovenského filmového festivalu.

Odkedy sa venuješ filmovej tvorbe a čo ťa k tomu viedlo?

Filmová tvorba ma zaujala už od malička. Pamätám si, ako som mal na prvom stupni základnej školy farebný telefón, na ktorý sa dalo natáčať 50 sekúnd. Už vtedy sme pretvárali naše obľúbené scény či točili seriály, no nikdy som nad filmovou tvorbou seriózne neuvažoval. Aktívne som sa jej začal venovať až príchodom na vysokú školu, čiže asi 4 roky dozadu.

Koľko filmov si už natočil?

V priebehu môjho štúdia som vytvoril niekoľko krátkych videí. Išlo o menšie audiovizuálne diela, na ktorých som si skúšal a učil sa technické základy. Skutočnými krátkymi filmami sú moje posledné dve diela, minuloročný film Valis a najnovší Alternate.

O čom film Alternate je?

Ide o príbeh dvoch obyčajných dievčat v neobyčajnom svete. Nesnažia sa ho zachrániť, alebo prísť na to, prečo sa svet mení. Ich príbeh je postavený na metafore straty. Či už je to strata niekoho blízkeho, strata spôsobu života, ktorý bol kedysi, ako napríklad v prípadoch, keď dôjde k vojne, alebo strata samého seba ako reakcia na niečo emocionálne zdrvujúce. Celý tento experimentálny príbeh je položený na pozadí bláznivého sci-fi sveta inšpirovaného H. P. Lovecraftom. Autor sa zaoberal strachom z neznámeho, niečoho mimo nášho chápania. Ľudia sa vo filme ocitajú v strede konfliktu bytostí, ktorým nemajú šancu porozumieť.

V čom sa líši od iných krátkometrážnych filmov, ktoré si už natočil?

Išlo o najdlhší a z realizačného hľadiska najambicióznejší projekt. Prvýkrát som pracoval s mladými hercami, mal kameramana, točil na veľa lokalitách, používal praktické make-up efekty, skúšal vizuálne efekty, pri ktorých som na začiatku ani sám nevedel, ako ich zrealizujem.

Prečo práve tento žáner?

Prostredníctvom sci-fi môžeme upozorniť na niektoré problémy efektívnejšie. Napríklad, môžete sa snažiť mladým vštiepiť správne zásady a hodnoty prostredníctvom dokumentu, alebo môžete vytvoriť superhrdinu, ktorý má tieto hodnoty vo svojich vlastnostiach. Tiež ma veľmi láka to, že sa na Slovensku tomuto žánru nevenuje veľa ľudí. Vidím v tom výzvu. Filmy ako Alien, Predátor či Terminátor u mňa ako u malého vyvolali najväčšie reakcie a inšpirovali ma ku kreativite.

Odkiaľ čerpáš inšpiráciu?

Po príbehovej stránke to vždy príde tak samo. Je to určite ovplyvnené mojou životnou skúsenosťou – tým, ako som vyrastal, kde som vyrastal, akých som mal kamarátov, čo som prežil a videl. To všetko ovplyvňuje môj vkus a tiež nápady, ktoré sa mi rodia v hlave. Väčšinou sa však idey na film začínajú zaujímavým vizuálom. Rozmýšľam, aký by mohol byť za týmto obrazom príbeh, a potom sa postupne nabaľuje. Po technickej stránke sú inšpiráciou filmy mojich obľúbených režisérov.

Prečo si si vybral práve Partizánske a blízke lokality?

Keďže sme boli všetci z Partizánskeho a blízkeho okolia, bola to pre nás viac-menej jediná možnosť. Prispôsobovali sme scenár blízkym lokalitám. A opäť, s rozpočtom dvoch ríbezľových vín a pár špekáčikov sme toho nemali veľa na výber (smiech).

Kde všade ste točili? Dostali ste sa do objektov bez problémov?

Prvý deň sme natáčali v závodoch, potom v Oponiciach, lesoch v okolí Kolačna či na miestnom vrakovisku. Na moje prekvapenie sme sa všade vedeli dostať veľmi jednoducho. Majitelia nám boli veľmi nápomocní, za odmenu nič nechceli a dokonca nám pomáhali priamo na natáčaní. To bola obrovská výhoda, vo veľkom meste by sme sa s takýmto prístupom asi nestretli.

S čím ste sa museli vysporiadať počas natáčania?

Nepracovali sme so žiadnymi svetlami, natáčali sme len v osvetlení, aké nám ponúkla matka príroda. Točenie v daždi bolo vždy problematické. Najväčšou výzvou bol jednoznačne čas, slnko zapadalo medzi 16. a 17.hodinou. Prvý deň sme napríklad točili celú scénu 2-3 hodiny, preto sme sa museli hýbať veľmi rýchlo. Druhý deň sme točili v Oponiciach a poslednú polhodinu sme doslova utekali, lebo svetlo nám odchádzalo. Herečky mrzli, a hlavná predstaviteľka, Elly, musela vyroniť slzu bez akejkoľvek prípravy kvôli blížiacej sa tme.

Čo financie? Naozaj sa dá natočiť hoc i krátkometrážny film bez rozpočtu?

Jasné, technológia je dnes veľmi dostupná, doma máme všetci 10-krát výkonnejšie počítače ako tie, na ktorých sa robil Jurský Park. Ide už len o to venovať dlhé hodiny učeniu sa a ovládnuť túto technologickú stránku. Dnes je najdôležitejšie sa skôr naučiť, o čom vyrozprávať príbeh než ako. Celý náš projekt poháňala len vášeň k filmu a snaha spoločne niečo vytvoriť.

Koľko ľudí sa zapojilo do natáčania a ako dlho trvalo?

Dokopy sme točili šesť dní, ľudia sa jednotlivé dni striedali, raz nemohol prísť ten, iný deň zas niekto iný, celkovo sa však na tvorbe podieľalo okolo 20 známych a kamarátov. Lokality som chodil pozerať s make-up artistkou, a pri testovaní praktických výbuchov do filmu mi veľmi mohol kamarát. Plánovanie i postprodukciu som riešil celú sám, zábery som si postrihal, nafarbil, vkladal vizuálne efekty aj si film ozvučoval. Trošku som pri zvukovej stránke zapojil zvukových dizajnérov a skladateľov z Ruska či Argentíny. Tiež išlo o mladých nadšencov. Všetci sme však amatéri, pri tvorbe sme nemali nikoho, kto by mal akékoľvek profesionálne skúsenosti alebo by bol čo i len študentom filmu.

Veľkou súčasťou filmu sú efekty a 3D modely, koľko ti trvala ich výroba?

Spracoval som sám viac ako 100 záberov, niektoré boli 100 % digitálne, inokedy išlo o jednoduché odstránenie členov štábu zo záberu. Vo filme sú očividné vizuálne efekty, ale nie všetky sa dajú tak ľahko spozorovať. Napríklad, keď jedna sestra uteká, má na sebe batoh, ktorý už dávno vybuchol na vrakovisku. To preto, že sme netočili film chronologicky. V postprodukcii mi trvalo deň – dva odstrániť ho z herečkinho chrbta. Celý proces mi zabral asi 4-5 mesiacov popri iných povinnostiach. Ako mladší som si nemohol dovoliť kvalitnú techniku, a bez nej mi prišlo hlúpe sa kohokoľvek pýtať, či by mi pomohol s filmom. Mal som počítač, a tak som si povedal, že budem zatiaľ tráviť čas produktívne a naučím sa aspoň softvér na strih a vizuálne efekty. Trvá to však dlhšie, než by si človek myslel. Zdĺhavé je najmä renderovanie. Totiž jedna sekunda filmu sa skladá z 24 snímok, a keď ju chcem mať napríklad s vesmírnou loďou, softvér musí vykalkulovať 24 obrázkov, ktoré následne vytvoria ilúziu pohybu. Problém však je, že niektoré snímky renderuje napríklad hodinu, čiže počítač vtedy pracoval 72 hodín, len aby vznikli 3 sekundy filmu.

Ako hodnotí film okolie?

Veľa ľudí je fascinovaných práve tou technickou stránkou. Hlavne preto, že ide o film bez rozpočtu. Samozrejme, som si vedomý, že sa mi nepodarilo vyjadriť všetky myšlienky a pointu tak jasne, ako som chcel. Čo sa týka zručností a šikovnosti filmára, vidím sa stále na začiatku. Mám sa toho ešte veľa čo učiť. Netvorím veľmi “festivalové” filmy. Preto som vždy prekvapený, keď film niekam vyberú, pred pár dňami nás napríklad nominovali na Filmový festival Černá věž v Českých Budějoviciach, kde sme vyhrali cenu za Najlepší nezávislý film. Dielu sa tiež podarilo v Indii na Picasso Einstein Buddha International Film Festival získať ocenenie za najlepší herecký výkon.

A čo ponuky od profesionálov, nevyskytli sa zatiaľ?

Vždy, keď sa natočí film a napíšu sa o ňom nejaké články, vás, samozrejme, veľa ľudí kontaktuje. Chcú vám pomôcť s ďalším projektom alebo chcú, aby ste im pomohli s tým ich. Teraz sa mi ozvali ľudia z Čiech, Anglicka či Ameriky. Niektorí sa pohybujú v profesionálnej sfére, iní nie, ale má to ešte ďaleko od toho, aby to zaujalo profesionálov natoľko, aby sa mi podarilo urobiť nejaký “skok”. Neuveriteľnú radosť mi urobilo len to, že som na festivale mohol sedieť vedľa filmára, ktorý natočil najlepší Študentský film na VŠMU a ďalšieho, ktorého film bol zvolený za FAMU ako kandidát na Oscara. Premietať môj film na tom istom plátne, na ktorom bežia ich, je nesmierna pocta, a sám sa stále pýtam, či sa na takéto miesta nedostávam omylom.

Chceš sa venovať režírovaniu filmov aj v budúcnosti?

Určite sa budem venovať filmovej tvorbe pokiaľ budem vládať, či už ako profesionál, alebo len ako hobby. Chcem len stráviť život robením niečoho, čo ma baví. Radosť mi robí samotná tvorba, akýkoľvek úspech je len krásny bonus a asi aj preto pre mňa neexistuje “prehra“ alebo deň, kedy by som ľutoval to, že sa filmu venujem.

Celý film si môžete pozrieť online: 

foto: Adrián Adamec, Barbora Fuhrmannová

SÚVISIACE ČLÁNKYVIAC OD AUTORA